Asi od marca som sa krútila v rytme Pohody. Soňa, vybavíme si tú pohodu. Soňa, musíme to zriešiť. Soňa, budme aj premietať? Soňa, aj ja chcem ísť. Soňa, viac lístkov, aj ja chcem ísť! Soňa, ja nakoniec nejdem, nájdi si náhradu.. a tak dokola. Ale zvládla som to, som totiž klasicky veľkohlavo šikovná!
No, ale keďže je Trnava mesto, ktoré v sebe skrýva jamy na nečakaných miestach a ja do takých jám musím zo zásady padať, žiadna trenčianska pohoda sa pre mňa nekoná. Pretože keď mám bolavú nohu, stíham toho menje, prácu som si stále len odďalovala a nestíhala som nič. A tak som v stredu zamávala kolegom, keď vyrážali a ja som sa pustila ďalej do roboty. Ale, keď za nimi vyrazil vo štvrtok aj zbytok, vyšlo z mojej hlavy fasa rozhodnutie postarať sa o svoju vlastnú pohodu sama.
Bolo to jednoduché. Jednoducho som si v práci po výdatnom obede uvedomila, že mám v hlave prebytok starostí. Tak som ich zavrela spolu s tým nahlúplym projektom, ktorý je na Slovensku asi nezrealizovateľný. Na balkóne sme venovali čas poslednej marske a potom som už kolegu nechala trpieť kancelársky ventitor samého.
Príchod do Trnavy bol super, pretože cesta v autobude bez klímy mi dala veľa nevídaných telesných tekutín (podotýkam, že nielen mojich). Ikošky ma čakali s jasnou víziou: ideme na mcflurry, lebo sme komerčné sračky a majú tam fasa jahody. Ale, to hlúpe teplno nás nepustilo ďalej ako naklasickú terasu v čajke a veľký strik, ktorý sme zajedali pizzou. Z toho vyplýva, že prvou známkou mojej pohody bolo vínko, moje najmilovanejšie na mieste, kde sme oslavovali maturity, milión narodenín, zapíjali desaťtisíce rozchodov, a kde majú navyše pekné čisté hajzle. tak veru.
A veru sme aj pokračovali ďalej, lebo marhuľový džús chutí super s vodkou. Po prvej sme to ale vzdali (samozrejme v pohode) a každá sme sa vybrali vlastnou cestou.
Ale, tá skutočná Soňovská pohoda prišla až doma. Po krátkom žmurkaní na maninu sme si otvorili fľašku vínka, odliala som jej pohárik a zatvorila sa v izbe. Čo je pre mňa neskutočné, VYPLA som svoj mobilný telefón! O pol siedmej poobede! Ono, už len samotný fakt, že ja som si dovolila vypnúť telefón, je trúfalosť. Navyše, nebola som na fejsbúku! ! A tak som si zapla film, popíjala to vínečko a dopíjala minerálky, ktoré sa mi z neznámych dôvodov hromadia v izbe.
A bolo to skvelé. Viete, ako dlho som už nesedela doma pred filmom a márnila čas? On bol ten film taký nudný, že som mala najprv notebook na kolenách, potom na kresle, potom som bola na kresle ja, takisto sme si vystriedali pozície na posteli a na zemi. No a po tomto prežúrovanom večeri som zaspala pred polnocou. Ja som išla spať v ten istý deň, kedy som sa zobudila! !
To bola tá moja pohoda. Zničiť si povesť festivalovej vymetačky, keď vás ľudia stretávajú a pýtajú sa, prečo ste všade. A teraz nie som, hahahaha! ! A neprekvapí ma telefonát od pána Mariána o deviatej ráno, ktorý ma upozorňuje na to, že im chýbam. Ani telefonát okolo obeda o tom, aké skurvené teplo je na tej vyjebanej pohode.
A tak si zaspievam do ventilátora nejakú Patti Smith a potom si dám polnočnú prechádzku v šuštááákových kraťasoch
A nedám voľný lístok nikomu, chýbala som si už veru.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
olgojchorchoj
17. 7.júla 2009 23:40
Ten pocit poznám, najprv žúrkovat o dušu, bars by aj ploskačky padali, a potom po dlhsom čase zrazu zistit ze človek kedysi zaspaval aj vo svojej posteli a prípadne sa v čase ked sa hadí na žurky niekedy poberal domov na svoje ochlipácke lôžko.... inak čiavulkoooo
2
vsimla si si aj ty, ze sa po trnave pohybuje menej ludi, ked je pohoda?
3
@luboso to preto, lebo som doma a všetci sa mi vyhýbajú aspoň bude v šenkoch viac volných stolov neska večer
Napíš svoj komentár