Transplantovana: Posledné štádium pred rozpučením mojej húsenice alebo keď silné slová nepomáhajú

Blížilo by sa to. Bolo by to zo dňa na deň bližšie a budúcu stredu by bolo mesiac dovtedy. Ale nebude. Moja polročná snaha je očividne v tom najviac zhnitom keli. A ja neviem prečo.

Pol roka sme vymýšľali, domýšľali, hladkali ľudí po lebkách a smiali sa na tých šibnutých nápadoch. Potom sme zvážneli a zopár veľmi stresujúcich nocí som presedela nad nedokončiteľným projektom, ktorý bol na záver veľmi flexibilný, tváril sa najviac edukačne, používal veľa cudzích slov a sebavedomie z neho len tak sršalo, bola som naňho právom hrdá. Ale húsenica je na pokraji toho, aby ju definitívne rozpučali a z nej vytiekli všetky nechutné sekréty, v tomto prípade predstavujúce moju snahu. Pol roka. 6 mesiacov.

A nejde to. Tak veľmi to nejde, akoby to už fakt bolo začarované. Neviem, či to je mojou neschopnosťou, falošnou flegmatickosťou, lenivosťou alebo som bola natoľko zlá a nemorálna, že sa na mňa všemohúci nasral a jednoducho mi začal hádzať pod nohy najprv malé polienka. Keďže videl, že ich vždy dokážem preskočiť, prešlo to na balvany, tie som so slzami v očiach obišla. Len teraz, teraz na mňa spustil hnusných po financiách bažiacich ľudí. Nevydržala som už a povracala sa z nich, zoslabla a zahanbila sa.

Áno, hanbím sa. Hanbím sa, pretože mi pomoc poskytlo veľmi veľa ľudí, ktorí mi ponúkli svoje ucho, aby som im kľudne o piatej ráno zavolala a pomohli mi. Sklamala som ich. Viem o tom. Hanbím sa, pretože som sa kvôli tej veci ponížila, nie raz. Na druhej strane telefónu som cítila ten pohŕdavý úškrn a škodoradosť v prasačích očiach. Vo svojom bežnom rozpoložení, teda hnusnom a sebeckom, by som tresla mobil na stôl, teatrálne by som vyšla na balkón a s hukotom zavolala ikošom a sťažovala sa im. Lenže ja som tak neurobila. Zaťala som zuby a držala som, verila som v zmenu, až kým som nebola zasa oklamaná. Ale je to moja chyba. Moja naivita. Ten môj povestný entuziazmus. Moje legendárne očakávania.

Správne si mi, ujo Paľko, vtedy povedal, keď som za tebou rozklepaná dobehla. Keď som od teba chcela počuť, že sa ničoho nemám báť, že to zvládnem. Ale ty si bol zasa iný a povedal si mi, že zasa čakám príliš. Nech sa pozriem na to, čo bude najhoršie. Že nič nebude. A usmieval si sa pri tom. Nechápala som to, ale teraz mi už začína svitať. Musím si len uvedomiť, že to nie je všetko. Vsugerovať si to, že pol roka ilúzií nie je až tak veľa. Že len presuniem dátum. A ak nie, príde niečo iné.

Mám 4 dni do smrti. Ak nie, naozaj som stratila pol roka, kedy som verila, že konečne niečo dokážem vo svojom mene. Naozaj som myslela, že to vyjde. Ale aj to málo, čo sme mali, každým dňom mizne. Stráca sa mi to pod rukami, vymyká spod kontroly a neviem, či po tých všetkých opletačkách nájdem v sebe dostatočnú motiváciu. Lebo seba už prekonať neviem.

Pseudoblog

2 0 0 0 0

Komentuj

Posledné štádium pred rozpučením mojej húsenice alebo keď silné slová nepomáhajú

2 komenty k blogu

Horúce!