Tento rok je to iné. Pamätám si, že ešte na konci novembre som hrešila ako pohan, že ľudia už nakupujú ozdoby na stromček, a skončila som s nakupovaním v hypermarketoch v normálnu hodinu. Tak tam chodievam iba cez obed, keď babky demokratky jedia doma svoje ráno nakúpené párky s horčicou a jedlo ich upokojuje natoľko, aby mali v svojej paradentálnej ústnej dutine môj nebratislavský pôvod(to ale nevedela, ako strašne si serie na protézu) , alebo tam idem večer, keď idú správy. Na začiatku decembra som sa sťahovala, tak to mi na nálade sviatkov pokoja veľmi nepridalo. Neskôr bola jedinou vôňou, ktorú som cítila namiesto voňavých vanilkových maminých koláčov, bol akurát tak prach z mojich milovaných skriptičiek.. Jediné koledy, ktoré som mala možnosť v tej dobe počuť, bolo Last Christmas v podaní mojej večne na falošnú nôtu naladenej spolubývajúcej . Mikuláša som neregistrovala vôbec, vysral sa na mňa, celý červený ako bol, prišiel až na konci týždňa, keď som sa so svojou veľkou červenou taškou konečne doterigala domov.
Ale dnes som si to uvedomila naozaj.. Veď tie Vianoce ani nebudú Vianocami.. Jedna polovica mojich rodičov nemôže jesť sladké a uznajte, že medovníky z náhradného sladidla nie sú to pravé orechové (ale aspoňže môže jesť orechy). Druhá polovica mojich rodičov sa má podľa rád lekárky zriecť úžasného majonézového šalátu prvej polovice, hoci sa naň celý rok tak tešil a môže jesť iba suché zemiaky. A ja, nepodarený výsledok prvých dvoch polovíc som svoj deň strávila v knižnici hľadaním všemožných kníh o slovenskej demokracii na svoju extravianočnú seminárku. Keď som išla do na pár hodín do roboty a prechádzala som cez vianočné námestie, mala som v ušiach Ramones, takže som nepočula tú nechutnú, mnou naozaj z celej duše nenávidenú, melódiu tej odpornej zvonkohry, čo vydáva také boľavé vysoké tóny. V práci síce mám na dverách na recepciu zavesené nejaké ligotavé ozdoby so škaredými anjelikmi a náš kamenný pes, ktorý ma tak silno ochraňuje, musí trpieť v blikajúcej čapici, ale na vianočnú atmosféru je to málo. Nuda ako v Brne, v tom najhoršom filme na svete.
Ale, nevadí.. Keď už tak nad tým rozmýšľam, spomenula som si na múdre slová, že byť smutný je nesprávne. Vlastne by som si asi už mala dať ostrihať moju nesmierne rýchlo sa predlžujúcu ofinu. Začína mi to totiž už liezť na žily. Dokelu. Tak fajn, tak teda sľubujem, že koláče si upečiem sama. Že aj ten šalát zjem sama. A že nakúpim všetko zajtra. S Martinom mám ísť kúpiť topánky. Sľubujem, že sa budem smiať na jeho poznámkach na anorektické dievčatá v nablýskaných džípoch ich otcov bez vlasov. A pôjdem aj na medovinu. Aj na dve. Aj na tri. Nech vypálim červa. A budem sa smiať na koledách a okoloidúcim spievať „ól aj vont for kristmaaas iz júúú ..“ A budem sa pozerať na tie deti. Tak to asi predsa len bude lepšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lahino
12. 2.febuára 2008 17:10
no neviem ci si toho cerva skorej nevyudila
Napíš svoj komentár