Zaľúbila sa. Po niekoľkých mesiacoch odo dňa, keď sa rozišla so svojím priateľom, sa zaľúbila do chlapca z neďalekej dediny. A bolo to obojstranné. Bála sa však niečo povedať, a tak čakala, kým sa osmelí on a vyzná sa zo svojich citov. Dočkala sa. Len týždeň pred letnými prázdninami konečne nabral odvahu on. Povedal jej, ako veľmi ju ľúbi a chce byť len s ňou, je preňho jediná a najdokonalejšia na svete. Ostýchavo sa jej spýtal: "Chceš so mnou chodiť?" A ona mu na to rovnako ostýchavo povedala: "Áno, chcem." Odvtedy spolu trávili každý voľný deň, každú chvíľočku. Cez leto sa stretávali menej často, on mal prácu v Bratislave a každý víkend sa vracal domov, ona často robievala nadčasy. Ale predsa len si našli chvíľku pre toho druhého. Ale potom prišla škola. Maturitný ročník. Bolo to zvláštne, ako z oboch takáto hlúposť dokázala vysať všetku energiu. Začali sa stretávať ešte zriedkavejšie. Obaja mali veľa povinností - škola, práca. Boli si čoraz vzdialenejší. Aspoň ona to tak cítila. Často sa stalo, že sa videli len raz do týždňa, i to len na dve-tri hodinky. Ale ona potrebovala viac času - času na rozvíjanie vzťahu s tak krásnym začiatkom. Vedela, že ju má stále rád, no cítila, že jej láska voči nemu každým dňom viac a viac chladne. Nechcela mu ubližovať. Na každom ďalšom stretnutí bola nervóznejšia. Nechápal, čo sa deje. Asi mu stačilo vidieť ju len jeden deň v týždni. Ale ona potrebovala, aby bol po jej boku častejšie. Keby len boli z toho istého mesta, všetko by bolo jednoduchšie - možno. Po niekoľkých týždňoch sa odhodlala. Určite si dobre utriedila myšlienky. Nie, už ho nemá rada tak ako predtým. Vlastne, už jej je len priateľom. Ale to nestačí na rozvíjanie vzťahu. Rozhodla sa nespôsobovať mu ďalšiu bolesť. Ani jemu, ani sebe. Rozhodla sa ukončiť vzťah. Dobre si to premyslela. Mala na to dostatok času. Niekoľko týždňov pred Vianocami mu to konečne povedala. "Chcem sa rozísť. Vieš, už to nie je ako predtým, na začiatku. Potrebujem na vzťah stretávať sa s tebou viac ako len jedenkrát do týždňa. Cítim, že už ťa nemám tak rada ako vtedy. Prepáč, odpusť mi. Zostaneme len priateľmi." Bolelo ho to. Tak veľmi. Ona bola preňho tá jediná, najkrajšia, najlepšia, najúžasnejšia. Jediná, ktorá mu naozaj rozumela. Bol z toho zronený. Bolelo ho, že stráca pre neho najdrahší poklad, ktorý mal. "Si si naozaj istá tým, čo hovoríš? Nedáš mi ešte jednu šancu?" Ale ona si bola istá - aspoň si to myslela. "Som si istá. Prepáč mi, prosím, no už ťa neľúbim - si pre mňa len priateľ." Nemohol ju držať. Musel ju nechať odísť. Mal ju príliš rád na to, aby ju nútil zotrvávať v tomto vzťahu. Rozišli sa. Ešte raz sa naňho pozrela a videla jeho ubolenú a žalostnú tvár. Uvedomovala si, ako veľmi teraz musí trpieť. Celou cestou na to myslela. Ale už sa stalo. Rozišli sa. Celé poobedie na to myslela. I večer. Nemohla zaspať, stále myslela na tú tvár, ktorú tam videla naposledy, ktorú tam zanechala. Spomenula si, ako veľmi ho to bolelo. Jeho tvár v dlaniach so zúfalým výrazom plným bolesti a utrpenia. Uvedomovala si, že by ho najradšej vzala do náručia, objala a prosila o odpustenie. Ale už bolo neskoro. Už nemôže vziať svoje slová späť. Príliš neskoro. No nemohla si pomôcť. Na druhý deň ráno cestou v autobuse naňho ešte stále myslela. Zrazu jej niekto prezvonil. Bol to on. Od dojatia a prekvapenia, že po tom všetkom jej napriek tomu prezvonil, sa takmer rozplakala. V očiach mala slzy, no zadržala ich. Čím ďalej tým viac si uvedomovala, že spravila chybu. Veľkú chybu. Došlo jej, že ho stále miluje, len si to predtým neuvedomila. Myslela si, že pre vzťah je dôležité žiť blízko seba a byť denne spolu. No teraz už vedela, že to tak nie je. Nevedela však, čo má robiť. Premýšľala. Bola príliš hrdá na to, aby mu napísala a poprosila o odpustenie. No vedela, že ak mu nenapíše, zomrie. Cítila, ako veľmi ho ľúbi a chce s ním byť. Prekonala svoju hrdosť a napísala mu. Súhlasil, že sa stretnú a že jej dá ešte jednu šancu. V meste zašla do kvetinárstva a kúpila mu červenú ružu - tú, ktorú tak často dostávala od neho. So slzami v očiach ho prosila o odpustenie - a on jej odpustil. Nehneval sa na ňu. Bol šťastný, že ju má opäť pri sebe. Tak veľmi ju ľúbil. A ona jeho. Možno to všetko bola skúška ich lásky.

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
gaaragirl  18. 1. 2008 06:58
vaaau, krásne napísané
Napíš svoj komentár