Priznanie (odpad)

Ležím v teplej vode, celé moje telo je uvolnené. Moja mysel je prázdna a spokojná. No zrazu sa vynorí myšlienka. Spomienka na dobu dávno zabudnutú vo mne začne znovu tlieť. Prečo si toto stále robím? Prečo stále premietam o situáciách, ktoré už davno vybledli v spomienkach ich účastníkov? Prečo som si namiesto veľkej spoločnosti vybral ticho a samotu? Stávam sa odporným sám sebe, keď ako duch závidím svojim priateľom ich obyčajné radosti, obyčajné hoci aj nevedomé gestá dôvery. Prečo ja teraz nemôžem sedieť s dievčaťom, ktoré lúbim? Neviem ako sa správať k ostatným ľudom.
Moji priateľia.
Pevne zovriem v ruke svoj amulet, ktorý nosím na krku bez prestávky. Do oka sa mi dostene šampón a ja cítim ako mi po líci steká slza. No možno je v nej viac ako len pálčivá bolesť po šampóne. Možno sa v nej ukrýva aj kúsok mojho smútku, zúfalstva a beznádeje. No možno sa v nej ukrýva aj síce menší ale za to omnoho silnejší kúsok šťastia, nádeje a radosti. No možno je to len obyčajná slza. Možno nič neznamenám v tomto toku času a moje meno neostane napísané v žiadnej knihe, no aj tak nebudem mať pocit že som ho premárnil. Žijem totiž iba pre priateľov. Na mne samom mi už tak nezáleží. Vždy som to tak robil. Priateľstvá boli pre mňa vždy vzácne, a pre to som im obetoval všetko. A možno som sa celý život iba hnal za touto predstavou a v skutočnosti to bola iba ilúzia a ja som narobil iba škody. Ospravedlňujem sa za to. Nevedel som to.

 Záchod

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu