"Tak už si sa nám konečne prebral, čo? ". Martin nebol schopný slova, iba bezhybne počúval ten známy a zároveň cudzí hlas. "Nič mi k tomu nepovieš? To sa ma tak bojíš? Mňa? Toho kto ťa vždy chráňil? " tieň skĺzol zo stola a bez zvuku dopadol na zem.
"Č-čo si zač? " zmohol sa nakoniec Martin.
"Ty nevieš kto som? " opýtal sa tieň neveriacky "Však ty si ten čo ma stvoril aby nebol sám keď ho ostatní odstrkujú, aby ťa chránil, keď si na teba dovolujú starší, ty si ten čo ma zavolal z hĺbky svojej mysle". Martin stále nechápavo hladel "Čo si zač? ".
Bolo počuť ako si tieň smutne vzdychol a v šere bolo vidieť ako mu klesli plecia "Ja som tvoja vidina dokonalosti. Som ta časť tvojej duše, ktorú sa bojíš pustiť von. Som tvoj smútok a tvoj strach spojení v tvoju nenávisť" rozosmial sa a jeho oči svieťacie v tme sa zrazu veľmi podobali na mačacie. Ozvali sa kroky a šťukol vypínač svetla. Pri dverach zrazu stál Martinov dvojník. No nebol úplne rovnaký. Už na prvý pohlad bol chudší, zuby mal rovnejšie, na rukách sa mu rysovali svaly. No najhroznejší bol pohľad na tvár. Cez ľavé obočie sa tiahla jazva, ktorá končila tesne nad okom aby pokračovala hneď pod ním a smerovala cez celé ľavé líce. Bolo jasné, že tá jazva bola príliš presná na to aby mu ju urobil ktokoľvek iný ako on sám. Na tvári mal jemné strnisko a sebavedomí úškrn.
"Už si nespomínaš ako si dnes poobede plakal? Ako si nenávidel všetkých čo poznáš? Tak teraz im to možeš oplatiť vďaka mne"
Martin sa na posteli posadil a zahladel sa do vlastných očí. "Ale ja ťa nepotrebujem"
Duch sa zamračil a vyrazil dopredu neskutočnou rýchlosťou. Trafil Martina päsťou do pravého líca s takou silou, až ho to zatlačilo späť do postele.
"Vrátim sa keď usúdim, že ma potrebuješ" povedal a začal sa rozplývať. "Ako sa volaš? " zasmrkal Martin.
"Pátraj v svojej pamäti a najdeš moje meno. Určite si naň spomenieš rýchlo" dokončil a úplne zmizol.
Martin sa zobudil. Ležal na posteli celý spotený. Cítil ako mu po lícach spolu s potom tečú slzy. Opatrne sa dotkol opuchnutého líca. Ako mu mohol ten duch ublížiť? Veď to bol iba sen. Pozrel si na pravú ruku. Hánky boli zodrané. Ten kto ho v noci udrel nebol prízrak ale on sám. Utrel si tvár a vstal. V hlave mu výrilo iba jedno slovo, jediné meno.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár