Život sa má žiť

Mal som 15 rokov. Už som nebol na všetko sám ale svojím kamarátom som aj tak nedokázal veriť. Aspoň nie úplne. Nedokázal som byť bez nich no zároveň som ich nenávidel za to ako si žijú. Nenávidel som chvíle keď som musel počúvať čo robili keď brázdili ulice, aké boli ich prvé lásky a podobné veci, ktoré sa týkajú normálnych ľudí. Liezlo mi to na nervy a keď som sedel doma tak mi to až tlačilo slzy do očí. Raz som to nevydržal a keď sa zase raz rozprávali o parte tak som na nich vyletel: "Do riti, čo to máte stále s tými schodami?" Vtedy totiž zvykli sedávať na jedných schodoch. A spolužiak mi povedal, že ak chcem vedieť tak mam tiež niekedy prísť. Ostal som ohromený. Ja som bol niekam pozvaný. Bolo to nie že neskutočné, ale úplne nemyslitelné a predsa to bola pravda. A tak som tam aj prišiel. Môj strach ma donútil zobrať si do vrecka nožík. Nevedel som totiž čo sa môže stať. Na schodoch ma čakalo príjemné prekvapenie. Hneď prvé čo sa mi donieslo do uší bolo Davidove typické privýtanie: "More Brocko". Sedel som tam s nimi každý večer a prekvapovalo ma ako lahko sa s nimi dá porozprávať. Konečne som mal ľudí ktorým som úplne veril. David, Tomáš, Lukáš, Peťka, Paťka, Reno, Kaťa, Radka, Paťo, další Paťo, Matúš a Andrej. Ani si to neuvedomovali ale mňa učili žiť a aj keď som stále závidel keď si rozprávali svoje zážitky tak už som vedel že ich prežívam s nimi. Spolu sme narobili veľa hlúpostí a dosť často ich aj lutovali ale stále nám to stálo za to. No aj najkrajšie časy raz skončia a tak sme s tým skončili. Ale mne to už nevadilo lebo som vedel čo mám robiť a síce bez noža, no aj tak som sa s nimi dalej túlal ulicami, síce už nás nebolo toľko.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu