Zobúdzam sa do slnečného rána. Ráno vždy ponúka nove a nove moznosti. Vysla som von na luku.Pri luke bol potocik, brezovy haj a za nim les.Len som tam proste stála uprostred a malasom pocit, ze tu krasu vnimam vsetkymi zmyslami.Najprv som zatvorila oci a myslou som sa vpijala do tej krasy a moje usi poculi nepocute.Lahky vanok prekypril ranne zaspate listy, pohojdaval vetvickami a suchotal v trave, akoby ju chcel posteklit.Potocik veselo zblnkotal a hral sa s kamienkami, az to bola lahoda pre usi.Akoby ten pokoj boli slzy radosti.Z brezoveho haja pocujem pukanie vetviciek a nejakych sisticiek.Zrejme saveverica vybrala po dlhej noci nieco rozlusknut.Vtaciky veselo cvirikali a hrkutali, zrejme vitali leto.Vsetky tieto slasti sa spojili do jednej.Bola to prekrasna symfonia.Otvorila som oci a kochala som sa tou krasou.Krasne modre nebo-ako z rozpravky, len kde tu bol zabludeny strapaty oblacik.V dialke sa tycili vazene, strme skaliska, z ktorych dostojnost srsala zo vsetkych puklin a zakuti.Hoveli si tam uz velmi dlho a poznali toto miesto lepsie ako cokolvek ine na svete.Pod skalami sa prestieral stary les, krasne zeleny, v ktorom si buky a javory natahovali svoje mohutne ramena, sme tam rastla nejaka muchotravka.Priamo predomnou je obrovska luka, na ktorej koniec ani nedovidim.Kvety hyrili vsetkymi farbami, zltej tu bolo neurekom.Motyle poletovali sem a ta a tiez sa nevedeli nabazit tej krasy.Predomnou tiekol ten krasny potocik a malicke vlnky sa rychlo predbiehali,Voda v nom bola kristalovo cista a priezracna a ligotala sa vo svite slnka, ktoré príjemne hrialo.Po mojej pravici nezne a nevtieravo sa ponukal brezovy haj, ktory je taky lakavy a nikomu neda, nevojst don.A tak som aj urobila.Nadomnou sa tycili jemne koruny so zltozelenymi malickymi listkami, pomedzi ktore, na mna prenikali slnecne luce.Krasna snehobiela kora brezy ziarila a pod nou sa vystrkovali urastene kozaky, ktorych oranzova farba uz pri vstupe do haja na nich upozornovala.Vsade tu rastli kry cucoriedok a mnoho papradi.Tento pohlad bol nadherny, ale ja som i tak zatvorila oci a prstami prechadzala po hladkej kore brezy, na ktorej kde tu bola puklinka.Lahla som si do travy a pri krasnej sviezej vone travy, zmiesanou s vonou sedmikrasok som zaspala.Ked som sa zobudila, zistila som, ze tato krasa, bolo tvoje objatie

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
dunka  5. 5. 2007 19:25
posledna veta.. sleha
Napíš svoj komentár