.... už dávnejšie som chcela niečo takéto napísať ale vždy som zabudla čo som vlastne chcela xD až prišiel 24. august 2011 a ja som to napísala!! xD a pozor! moja druhá báseň písaná z pohľadu ♂ pohlavia a no ehm... ja viem, že mám len 14 (pochopíte prečo to hovorím...), ale no... to nie je až také podstatno
Vždy keď sme spolu,
mám pocit že sa mi rúca svet.
Zas mám ten divný pocit, že znovu,
si podupala môj vzácny kvet.
Vždy, keď sa zobudím,
a ty vedľa mňa ležíš,
Mám chuť povedať, že ťa nenávidím,
že do môjho sveta nepatríš.
Nenávidím ťa,
a pritom ťa tak neskutočne milujem.
Nenávidíš ma,
a aj keď to skrývaš, ja to viem.
A potom si preč,
a vôbec mi nechýbaš.
No zas a znovu strácam reč,
keď sa podo mnou prehýbaš.
Tvoje vzdychy,
sú pre mňa melódiou božskou.
Tvoje dotyky,
sú sami o sebe pre mňa rozkoš.
No aj tak ti nikdy nepoviem,
ako veľmi ťa milujem.
Pretože obaja vieme,
že sa nenávidíme a pritom milujeme.
Sme ako oheň a ľad,
sme ako odsúdený a kat.
Sme ako tie dve, pre nás bezvýznamné slová,
po ktorých vyslovení sa rany ťažko hoja.
A znovu mi nechýbaš,
ani neviem že si.
Možno už ani nedýchaš,
no to znamená že už nie si.
Mám chuť kričať, no nemám hlas,
a hovorím sám sebe zas:
Nenávidím na nej všetko,
jej vôňu, jej úsmev,
jej vlasy...
Ale prečo teda cítim tú bolesť, tú lásku?
páči?? snáď áno
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár