Celú noc nemohla spať. Stále rozmýšľala prečo jej to rodičia urobili. Prečo? Ved si siahla na život len raz a to preto, lebo ju nikto nemá rád. Bolo to volanie o pomoc. Ale nie, jej mama radšej poslúchla doktora a dala sa presvedčiť že pár týždňov v tomto ústave jej pomôže. Otec, ten sa jej stále zastával a aj sa pohádal kvôli nej s mamou, ale nedalo sa nič robiť. Mama a doktor vyhrali.
A on? Už ma nepríde navštíviť. Kto by chcel chodiť s bláznom? Určite má už druhú a na mňa zabudol. Malo by jej to byť jedno. A aj je. Ale čo ak si to všetko len namýšľa? čo ak sa bavila s nesprávnymi ľudmi a preto si myslí to čo si myslí? Nie, to nemôže byť pravda.
Spomenula si na jeho tvár. Ten jeho podlý úsmev. Tie oči, ktoré ju zradili. Určite bol s druhou ked si nevedel nájsť čas a neozval sa jej celé 4 hodiny. A ja som ho tak milovala.
Začala sa triasť a plakať. To robí vždy ked je nervózna a nešťastná. Kolísala sa sem a tam.
Megan si to ani nevšimla. Sedela na druhej strane oproti nej a niečo vyrývala prstom na podlahu. Síce sa už trocha upokojila, ale ešte stále verila tomu, že sa odtiaľ dostane skôr ako o mesiac. Jane nechápala, ako si to niekto mohol namýšľať. Ako chce presvedčiť doktorov, že je v poriadku?

,,Večera. " zakričal hlas spoza dverí.
,,No toto oni si na nás aj spomenuli. " povedala si sama pre seba Megan.
Otvorili sa dvere. Obe na ne pozerali. Jedna so zúfalým pohľadom a druhá s upretým pohľadom. Ten, čo im priniesol večeru bol černoch. Položil pred nich tácku s tanierom a pohárom, a usmial sa.
,,Dobrú chuť vám želám. " povedal a čakal na ich reakciu.
,,Ešteže to jedlo vyzerá dobre, inak by som sa cítila ako vo väzení. " odvrkla Megan.
,,Určite vás zajtra premiestnia. Nie všetky miestnosti sú také tmavé ako táto. A vám slečna chutí?" opýtal sa Jane.
,,Mhm. " odpovedala. Ešte raz sa na obe usmial a potom odišiel.
Hned ako sa dvere zatvorili, Megan dostala záchvat hnevu.
,,Hajzli jedni! Vraj premiestnia vás. No to určite! Nechajú nás tu týždeň, aby sme sa sami zbláznili a potom nás dajú do druhej izby a rodinám budú tvrdiť, že nás musia ešte pár týždňov liečiť. Ale ja sa nedám. Nedovolím aby zo mňa spravili blázna, ked nie som. " začala kričať Megan. Jane len potichu sedela a pozorovala ju.
,,A ak sa nezbláznime tak čo potom? Nechajú nás tu dlhšie?" spýtala sa potichu Jane.
,,To by sa im páčilo, ale nemôžu to urobiť. Každý týždeň v nedeľu chodí lekár a pozerá si stav pacientov. Ak vidí, že sa chovajú normálne a uvedomujú si svoje chyby, pustí ich domov. " povedala Megan.
,,Mňa si tu aj tak asi nechajú. Siahla som si na život, už len to zo mňa robí blázna. Asi majú pravdu. " povedala Jane.
,,To nemyslíš vážne! Ty tu chceš ostať? Len preto, že to vraví doktor alebo kto ťa sem poslal? Musíš bojovať! Ved ak si si siahla na život, tak to muselo pre niečo byť. A také veci sa neriešia tak, že ťa sem pošlú. " kričala nahnevaná Megan. Nevedela čo je tej dievčine, ale ako blázon nevyzerala. To vedela dosť dobre, vo svojom okolí pár bláznov (ktorý si to nechceli priznať ) poznala.
,,Aj ty si myslíš, že to bolo volanie o pomoc? Myslíš, že nie som bláznivá? že by..nie nie to nemôže byť pravda. Neklam mi! Už nechcem počuť klamstvo!" rozkričala sa Jane ako zmyslov zbavená. Ako keby to bol niekto iný. Vtedy to Megan došlo. Jane neverí pravde. Neverí sama sebe. Verí tým, ktorý jej jej tlačia lži do hlavy. Len kto vie, kto to je. Jej rodina, priatelia? Najprv chcela bojovať sama za seba, ale teraz sa rozhodla že pomôže aj Jane.
Musí jej vrátiť dôveru a otvoriť oči.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár