Zobudila sa až ráno na raňajky. Prišiel jej ich doniesť ten istý černoch a zároveň jej priviedol jej spolubývajúcu. Jane vyzerala tak vystrašene ako ked ju prvýkrát videla. Takže jej dali asi len niečo na ten záchvaty.
,,Konečne si tu! Si v poriadku?" objala Jane a tešila sa z jej prítomnosti. Jane na ňu len nechápavo pozrela a pobrala sa k svojej posteli.
,,Vidíte, vaša kamarátka sa na vás tešila. Nech sa páči raňajky. " podal pred ňu misku.
,,My nie sme kamarátky. " odpovedala Jane a pozrela na Megan.
,,Tak čo jej bolo?" spýtala sa rýchlo Megan toho černocha.
,,Rodičia zabudli povedať, že má epilepsiu. Včera v noci im volali a pýtali sa na to. Vraj nemala záchvaty už dosť dlhú dobu, tak preto to nespomenuli. Dali jej na to lieky a poslali na vyšetrenie. Asi sa jej snívalo niečo zlé a preto dostala záchvat. Nebojte sa, žiadne injekcie na upokojenie nedostala. " žmurkol na Megan ten černoch a aj jej podal misku s raňajkami.
,,Dakujem veľmi pekne. Bála som sa o ňu. Dám na ňu pozor. " odpovedala Megan a usmiala sa.
,,Inak ja som Bill, keby niečo. Dnes vám donesú nejaké veci na dalšie dni. Dobrú chuť. " povedal a zatvoril za sebou dvere.
Jane stále sledovala Megan.
,,Prečo si sa o mňa bála? Ved ma nepoznáš. " začala rozhovor Jane.
,,Nepoznám ťa, ale poznám tento ústav. Bála som sa čo s tebou urobia. Vieš čo ti večer bolo?" spýtala sa jej opatrne Megan.
,,Hej, dostala som záchvat. Po toľkých rokoch. Videla som rodičov. " povedala akoby nič.
,,Rodičov? Oni ich pustili za tebou?" pýtala sa Megan.
,,Nie, ja som bola doma. Počula som ich, ale oni mňa nie. Nerozumiem tomu. " povedala Jane a začala sa triasť. Megan priskočila hned k nej.
,,Pokoj, len pokoj. Možno to malo byť nejaké znamenie. Možno na teba mysleli tak silno, že sa ti o nich snívalo. Určite sú smutný. " upokojovala ju Megan. Na Jane to trochu zapôsobilo a rozhovorila sa. Mala pocit, že jej môže veriť.
,,Hádali sa. Otec bol proti aby som sem išla, ale mama tvrdila že to bolo pre mňa najlepšie. Vraj som bola občas ako vymenená. Ked som mala zlé chvíľky, neverila som nikomu. Ani jemu. " začali jej tiecť slzy.
,,Komu jemu? Kto je to? A prečo si im neverila?" pýtala sa Megan a hladkala Jane.
,,Jemu, môjmu....môjmu priateľovi. Stále sme spolu, aj ked som ho poslala preč z môjho života. Myslela som, že ma už nechce, ale on sa trápi. Pamätám si na to. Pamätám si, že ked som smutná tak si vravím že nikomu na mne nezáleží a nejaké hlasy mi to potvrdzujú. A potom sa vždy vraciam do minulosti a spomeniem si na to ako som chcela umrieť a všetkým to bolo jedno. A potom...potom som ako...potom to nie som ja. " rozplakala sa Jane a nemohla dalej pokračovať.
,,Už asi viem kde je problém. Vraciaš sa k spomienkam, ktoré sú dávno minulosťou a preto si myslíš, že je to tak aj teraz. Ale teraz máš okolo seba ľudí, ktorý ťa milujú. A nechcú aby si umrela. Ešte stále je v tebe tá druhá polovička, ktorá veriť chce. A ja ti dokážem, že realita je iná ako si nahováraš. " povedala bojovne Megan. Jane dvihla oči.
,,Ako to chceš spraviť? Ved ani on nemal sily to dokončiť. A taká som s ním bola šťastná. A milujem ho. Ale mám strach, že ma inú. " povedala Jane a čakala na Meganinu odpoved.
,,To už nechaj na mňa. Ale ty sem nepatríš. Ty si to len nahováraš. A nahovára ti to hlas v tvojej hlave. Ver mi a ja ťa nesklamem. Nepočúvaj tie hlasy. " povedala Megan a pozerala jej pritom do očí. Videla v nich dobro a nádej. Nádej, že prišiel niekto kto jej ukáže správnu cestu. A hlavne cestu k šťastiu, ktoré sa jej stráca.
Megan bola dosť odvážna. Vždy bola taká. Rada pomáhala druhým, a hlavne slabším. Sama pochopila, že robiť si z takých ľudí srandu, nerobí dobre nikomu. A že raz by sa jej to mohlo vrátiť. A možno je toto jej trest, aj ked vedela, že je to len slabý odvar. Toto bola pomsta jej rodičov. Chceli sa jej zbaviť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár