,,Jane, čo je s tebou? Tu som. " začala jej mávať Megan pred tvárou.
,,Len rozmýšľam. Nad sebou, nad tým čo sa deje. " začala Jane.
,,Tak mi už povieš, čo ťa trápi? Vidím to na tebe. " začala debatu Megan.
,,A ako to spoznáš? To len preto, že som mala slzy?" naťahovala to.
,,O tom niekedy inokedy. Viem o čo ti ide. Tak začni. " pozrela na ňu Megan.
,,Dobre teda. Chceš vedieť čo ma trápi? To čo sa deje. To čo robím ja. Zničila som všetko okolo seba. Rodičia sa kvôli mne hádajú a sú na konci so silami, kamaráti ma nechápu a ja sa s nimi už ani nestretávam. A najhoršie je, že ten koho stále milujem som odohnala preč a on je stále pri mne. A ja sa mu nebudem vedieť pozrieť do očí. On jediný pri mne bol a presviedčal ma.
Nie nechaj ma dopovedať. Chcela si sa spýtať, kde je problém, že? Vo mne. Pred pár rokmi som stále obeťou šikany. Síce len psychickej, ale to stačilo. Niekto povie, že ma to malo posilniť, ale práve naopak. Zložilo ma to, zničilo moju osobu a sebavedomie bolo na bode mrazu. Už vtedy som sa chcela zabiť. Ale prišiel niekto a ja som sa naň ho zamerala a nemyslela na seba. A tie hlasy, čo mi tieto veci nahovárajú, to je len to že si neverím a že neverím že by sa so mnou chcel niekto baviť, že by ma niekto mohol tak milovať a že nie som dostatočne dobrá, ako to vravia rodičia. Všetko spochybňuje. Hlavne vtedy, ked som smutná. Ked som šťastná, všetko je úžasne. Vravím si, že tak to je a má byť. A potom to zasa príde. Smútok, plač a zas ničomu neverím. Viem, že je chyba vo mne. Viem to. A preto som ti ani neverila. Ale kedže si cudzí človek, tak mi nemáš ako ublížiť alebo klamať. Chcem s tým bojovať. Uvedomila som si v tom sne. Ale neviem to. Nedá sa to. Neviem tie hlasy dať z mojej hlavy. Mám pocit, že sa mi všetko rúca a ja to nedokážem napraviť. A nikto mi nedokáže pomôcť. Pretože som ich stratila. Tak a toto je môj príbeh?" dokončila svoje rozprávanie Jane.
Megan stále sedela a usporiadala si všetky tie veci. Bola ticho. Nevedela čo má povedať. Má sa jej priznať ako aj ona patrila k tým, čo v škole šikanovalo slabších? Má sa priznať, že bola odporná a pripojila sa k zlej partii? Až ked jej zomrel kamarát, tak všetko pochopila. A prvýkrát plakala. Nikdy to pred nikým nepriznala. Jedine pred svojou najlepšou kamarátkou. Ale tá si našla frajera a na ňu mala menej času.
,,Prečo si ticho? To ťa to až tak zaskočilo? " nechápala Jane.
,,Nie, prepáč. Ja som sa len zamyslela nad svojím životom. Som rada, že mi dôveruješ. Ja ti neklamem. A som rada, že si uvedomuješ že nie si blázon a nepatríš sem. Len sa bojím, že.." nemohla to dopovedať Megan. Nie po tom čo jej Jane prezradila svoje najväčšie tajomstvo.
,,že čo? Myslíš, že ak sa ráno zobudím, budem iná a zas ti nebudem veriť? Budem si zas myslieť, že som bláznivá a navrávať, že sem patrím? Môže sa to stať. Ale ja tu nechcem ostať. Tie hlasy ma dohnali až sem. Je to až smiešne, takto si neveriť. " povedala Jane a začala sa smiať. Nebol to smiech blázna. Bol to smiech osoby, ktorá to potrebovala. Tak sa smiala aj Megan. Tí, čo išlo okolo ich izby si určite mysleli, že sú bláznivé. Toto dievča sa mi páči, vravela si Megan v duchu. Vždy som ľudom ubližovala a myslela si, že tu budem večne, že si ma nič nemôže stať. Ale teraz to môžem napraviť. Síce mám výbušnú povahu a výbuchy zlosti, ale už viem, že je vo mne aj niečo dobré. Mňa sa rodičia chceli zbaviť, lebo som zistila aká je pravda. A viem, že Jane môžem pomôcť. Musím jej pomôcť. Som jediná osoba, ktorej môže začať nanovo veriť.
Konečne Jane zaspala s úsmevom na perách. Ten smiech ju vyčerpal a tak si ľahla. Večeru im doniesli, ale Megan ju nechcela budiť, len jej to posunula k posteli. Ked si prišiel Mike po taniere, tak ho Megan presvedčila, nech tú večeru pre Jane nechá. Bol milý a chápal, že asi toho zažila dosť. Možno sa nám zíde, ked sa budeme snažiť presvedčiť, že sem nepatríme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár