Sedela opretá o kolená. Bola v tmavej izbe alebo skôr špinavej tmavej kutici. Niečo ako väzenie, ale pre tých o ktorých si myslia že sú blázni.
Neboli tam žiadne okná, len steny popísané grafitami ukazujúc cestu von. To znamená, že tu už niekto bol. Kto vie či to prežili, premýšľala.
Tu sa môže dostať asi len niekto so zlou minulosťou. S minulosťou, ktorá ju prenasleduje až do prítomnosti a potom má pocit, že nemá žiadnu budúcnosť.
Tí, ktorý jej to spôsobili jej to začnú vravieť každý deň a ona má pocit, že to tak ozaj nie. Má chuť na samovraždu. Nevníma okolo seba ľudí, ktorých by jej chceli pomôcť. Neverí im. Neverí im rečiam.
Má pocit, že je nepotrebná.
Len jedno to mohlo zmeniť. Láska. Jeho láska. Na chvíľu to bolo inak. Bola šťastná, začala veriť že všetko môže byť dobré. Ale stačila jedna pochybnosť a všetko sa zrútilo. Začala si nahovárať že ju nemá rád, že sa mu nepáči a všelijaké iné veci. Zobrala si lieky, kopu liekov a zapila ich vodkou.
O tri hodiny ležala v nemocnici s výplachom žalúdka. Mala šťastie, že jej mama prišla skôr z práce. On tomu nemohol uveriť, ale bol stále pri nej. Ale ona nemohla byť s ním. Nevedela sa mu pozrieť do oči. Nechcela aby jej to niekedy vyhodil do očí. Tie lieky.

Otvorili sa dvere. Počula kroky.
,,Máte tu spolubývajúcu, určite si budete rozumieť. " zasmiala sa sestrička a postrčila postavu dovnútra.
Bolo mi jasné, že je to žena, nielen pre to že viem že mužov a ženy nedávajú do jednej miestnosti ale aj preto, že som si všimla hned jej červené vlasy. V tej tmavej miestnosti boli ako svetlo. Zdvihla som zrak. Tá dievčina mohla byť tak stará ako ja. Bola vystrašená, ale len na chvíľu. Potom bola ako zmyslov zbavená a začala do stien kopať. Do čoho iného, ked tam nič iné nebolo.
,,Ja im to vrátim. Vrátim im to ked sa odtiaľto dostanem!!Tí bastardi!" kričala. Potom sa obrátila na mňa. Vrhla na mňa nepriateľský pohľad, ale mne to nevadilo. Bola som rada, že tu nie som sama.
,,Ahoj ja som Jane, teší ma. " povedala som a na chvíľu som sa aj usmiala. Ale len na chvíľu. Otočila sa ku mne a ja som čakala, čo spraví. Podišla bližšie.
,,Ja som Megan, ale stačí ked mi budeš hovoriť Meg. Aj tak tu dlho nebudem. " povedala a oprela sa o stenu.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár