Mala som pocit, že je to len sen. Ale bola to skutočnosť. Bola som pár km od mesta, kde žijú moji rodičia. Bývali pár kilometrov od Prešova. Prešov je tretie najväčšie mesto a myslím, že je krajšie ako sú Košice. Možno preto, že je mi tak blízke. Práve sme ním prechádzali. Stáli sme na križovatke. Veľmi rada by som povedala, že som šoférovala ja, ale Matúš mi to nechcel dovoliť. Vraj ja si mám oddýchnuť a on ma zavezie až pred dom. A to je to čomu nemôžem uveriť. Matúš je tu so mnou. Je tu so mnou. Celý týždeň prežijeme spolu. Stále sa ho dotýkam, aby som uverila tomu, že to nie je len sen.
Tak som sa bála, že sa toto stane a teraz som šťastná. Po ceste som mu musela vysvetliť všetko o mojej rodine, o tom aké máme vzťahy s bratom a aj to, že som im nepovedala pravdu o svojej práci.
,,Ale prečo si im to nepovedala? Ved to nie je nič zlé. Nerobíš predsa štetku. " krútil nechápavo hlavou.
,,Oni by ti nepochopili. Oni..sú taký pobožný. Vieš, chodia do kostola a modlia pri každom sviatku. Oni by mnou opovrhovali. A ja aj ked k ním nechodím často, mám ich rada svojím spôsobom a nechcem stratiť rodinu, pretože potom mi nik neostane. Nemusíš to chápať, len im to prosím nepovedz. " vravela som. To, že chodia do kostola a modlia sa, nie je zlé. Vždy nás viedli k dobru. Snažili sa nám splniť všetko čo sme si zaželali, ale ked sme boli väčší tak nám ukázali, že ak niečo chceme musíme o to bojovať a hlavne si na to zarobiť. Podľa toho o čo išlo. Blížia sa k 50tke, ale názory majú moderné. To sa mi páči, že nás vychovávali podľa doby v akej sme žili my, a nie v akej žili oni. Dopriali nám to, čo oni nemohli mať. Páčilo sa mi, že nemali starecké názory. Nie ako niektoré moje kamarátky, ktoré tak vyrastali.

,,Hej Suzie, počuješ ma? Kde si sa mi stratila?" počujem ako mi vraví.
,,Zamyslela som sa nad naším rozhovorom a nad mojimi rodičmi. Hovoril si niečo?" spýtala som sa.
,,Išla tvoja obľúbená pesnička, tak či mám dať hlas. A potom pozerám, ty ma nevnímaš. Už tam budeme, za chvíľu. " pozrel na mňa a usmial sa.
,,Prepáč. Vieš ked sa zamyslím, nevnímam nič naokolo. Ja vlastne ani neviem, prečo sme sa tak odcudzili s rodičmi. Je možné že je to preto, lebo môj brat ma lepšiu prácu ako ja? A preto je pre nich lepší? Lebo odvtedy to začalo. Odvtedy neznášam tieto stretnutia. Vždy sa teším, ale ked začnú hovoriť čo má on a ja nie, je mi zle. Teraz možno budú spokojný, ked ťa privediem. " snažila som sa usmiať.
,,Takže to len preto som mohol ísť s tebou? Len ma využívaš. " zosmutnel, ale hned na to sa usmieval.
,,Nie, jasné, že nie. Konečne mám pri sebe niekoho, kto bude po mojom boku. A na mojej strane. Teda dúfam. " stiskla som mu ruku.
,,Vždy budem pri tebe. Celý život. " povedal ako keby sme stáli pred oltárom.
,,Tak nehovor. Nevieš, čo sa môže stať. " povedala som a sklopila zrak. Jasné, že by som chcela byť s ním stále, ale to čo si najviac želám, sa nikdy nevyplní. Tak načo o takých veciach hovoriť, ked sme len na začiatku.
Napila som sa vody a oprela sa o sedadlo. Ani neviem ako, ale zaspala som. A to som nebola ani unavená. Aspoň som únavu nepociťovala.

,,Suzie, vstávaj. Už sme tu. " budil ma hlas z môjho krásneho sna.
,,Hm, čo sa deje?" spýtala som sa rozospatá.
,,Stojíme pred domom tvojich rodičov. Aspoň myslím, že som sa nepomýlil. Vravela si, že je prvý na kopci. A tak tu sme. Tak sa preber, kým si všimnú, že sme tu. " dal mi pusu na ústa a čakal, čo urobím. Otvorila som oči. Ešte stále sa nakláňal nado mnou.
,,No hej, je to on. Si šikovný. Musím ešte zavolať Mii, že sme dorazili v poriadku. Vieš, nech sa nebojí. Mohol by si zatiaľ otvoriť kufor a vybrať odtiaľ veci. Hned ti pomôžem. " vstala som a ponaťahovala sa. Tak a sme tu. Už niet cesty späť. Zobrala som mobil a vyťukala číslo. Zdvihla to na prvý krát.
,,No ahoj, už som ti išla písať, či ste v poriadku. " ozvala sa vystrašená Mia.
,,Ale neboj, ved teraz sme len prišli. Stojíme pred domom. Nemôžem tomu uveriť. " vysypala som zo seba pocity.
,,A čomu nemôžeš uveriť? Hm? že si doma alebo že si tam s Matúšom?" spýtala ma.
,,No to, že som tu s ním, pred naším domom a mám takú energiu v sebe, že má nič nerozhádže. Ani tomu neverím. Mám pocit, že tento týždeň bude iný ako ostatné. A čo vy? " obrátila som tému na ňu.
,,Ved Matúš bude pri tebe, tak jasné, že to bude iné. No my sme akurát dopiekli koláč a ideme ho ochutnať. Ani som nevedela, že Miro vie variť. " zasmiala sa.
,,No tak muž ktorý vie upiecť koláč, som ani ja nevidela. Ale to máš šťastie potom. Už musím ísť, pomôcť s kuframi. Ozvem sa. " ukončila som hovor.
,,Uži si to a dakovať nemusíš. Pá. " zasmiala a zložila. Ani som jej nestihla nič odseknúť ako vždy.
,,Tak môžme ísť?" spýtal sa ma.
,,Jasné, môžme. " do jednej ruky som si zobrala kufor a v druhej som ho držala za ruku. Dával mi silu, ktorú som chcela využiť vo svoj prospech.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár