,, O čom premýšľaš, že sa tak usmievaš?" vytrhne ma z myšlienok.
,,O tom ako dnes krásne začína deň. " odpoviem mu.
,,Aha, a ja som si myslel že o mne. No nič. " povie smutne.
,,O tebe snívam. Nestačí? Zájdeme si na zmrzlinu? Ešte je celkom teplo. Tu majú úžasnú zmrzlinu, lepšiu ako v Bratislave. " pochválila som sa. Pamätám si ešte z detstva ako sme sem chodili.
,,Naozaj? Tak to musím ochutnať, nech to môžem takisto potvrdiť. A spravíme si aj fotku, ok?" žmurkne na mňa.
,,Jasné, ked ti kvapne zmrzlina na košeľu tak ja si to rada cvaknem. " zasmejem sa a začnem mu utekať. Akurát ideme dolu kopcom, tak si musím dať pozor. Mám pocit, že som sa vrátila do detských čias. A zrazu ma niečo zastaví. Alebo skôr niekto. Narazila som do niekoho. No super, to bude trapas. Ešteže ma Matúš nedobehol, takže sa nebude smiať. Pozriem hore. Vidím krásne modré oči.
,,Och, prepáč mi, ja som nedávala moc pozor. " hovorím a stále sa naňho pozerám. Tie oči. Sú mi také povedomé.
,,Nič sa nedeje. Ja som len rád. " povie.
,,Mhm, tak ja teda počkám na priateľa." mám pocit, že sa celá červenám.
,,Ty si na mňa nepamätáš? A že na prvú lásku sa nezabúda. No u teba to tak asi nie je. " povie neznámy.
,,Prosím? Prvá láska?" pýtam sa a stále mi to nedochádza. Nebodaj je to Martin? Môj Martin? To preto mi boli tie jeho modré oči známe.
,,Už ti došlo Zuzka?" spýta sa ma.
,,Jasné, Martin. Na tvoje oči sa nedá zabudnúť. A ty čo tu robíš?" usmievam sa ako puberťáčka.
,,Som tu u babky. Potreboval som zmeniť vzduch. Vieš vzduch veľkomesta na niečo domáce. A ty?" spýtal sa ma.
,,Ja som tu tiež u babky. Ako každý rok. Musím predsa navštíviť rodičov nie? Ale tentoraz som tu aj..." nedopovedala som lebo akurát prišiel Matúš.
,,No tu si! Ty si aká rýchla, som myslel že už si dávno v meste na zmrzline. " hovorí Matúš a dal mi pusu.
,,Matúš, toto je Martin môj kamarát z detstva a toto je Matúš, môj priateľ. Nechtiac som tuto do Martina narazila. " povedala som.
,,No tak to máš šťastie, že si narazila doň ho a nie do nejakého stĺpa. A inak teší ma. Rád spoznám Zuzkinho priateľa z detstva. " podal ruku Matúš a Martin ju s úsmevom prijal.
,,Aj mňa teší. Som rád, že som tu stretol niekoho známeho. Tak možno sa ešte uvidíme. Mesto je malé. Tak sa majte!" rozlúčil sa s nami Martin.
,,Ahoj!" zakričala som za ním a otočila sa. Ešte chvíľu som sa naň ho pozerala. Bože, Martin. Moja prvá láska.
,,Hej Zuzi, volá ťa Zem. " vraví mi Matúš.
,,Už som tu. A čo že má voláš Zuzka? A nie Suzie?" spýtam sa ho.
,,No lebo je to krajšie. Je to také slovenské. Nepáči?" pýta sa ma.
,,Pravdaže páči. A ešte viac ked mi tak povieš ty. " usmejem sa a kráčame dalej. Už len prejsť na druhú stranu, po schodoch a sme v cukrárni.
,,A inak ako dobre sa poznáte s tým Martinom?" pýta sa ma. Nemôžem mu predsa povedať, že je to môj bývalý a k tomu ešte prvá láska. Teda môžem, ale nie som na taký rozhovor pripravená.
,,Chodili sme spolu na strednú a neskôr sme boli v jednej partii. " povedala som pravdu. Len som zabudla niečo dodať.
,,Aha. Takže ty si na strednú chodila ešte sem?" pýta sa.
,,Jasné, to až potom som sa rozhodla odísť na vysokú preč. Všetko sa zmenilo. Ved to poznáš ked máš všetkého plné zuby. " povedala som. To kvôli Martinovi som odišla.
,,Tak som sa o tebe zas niečo nové dozvedel. Niekedy by sme s ním mohli ísť von. Možno by mi o tebe povedal niečo z tvojich detských čias. " usmial sa.
,,No ved uvidíme. Ved to ti môžu aj moji rodičia niečo povedať. A už dosť o ňom. Už sme tu. Tak akú si dáš zmrzlinu? Radím ti daj kakaovú alebo citrónovú. " povedala som a ťahala ho dovnútra.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár