Už sme sa vrátili. Dva dni sme doma. A tie dva dni sme spolu neboli. Vraj si musíme od seba trochu oddýchnuť. Ale ja viem, že to je inak. To ona si potrebuje oddýchnuť. A hlavne premyslieť čo ďalej. Mám sa báť, či sa rozídeme? Mám bojovať? Zuzka si aj tak spraví čo chce. Veď som o ňu bojoval. A dosť na to, kým privolila aby sme sa dali dokopy. A ten výlet vyzeral byť najprv skvelý. Veď aj s bratom sa nakoniec udobrili. Kto mal vedieť, že akurát tie prázdniny tam stretne svojho bývalého? A všetko sa tak skomplikuje? A potom tá scéna..Stále sa mi premieta v hlave. Chcem na to zabudnúť. Ale nedokážem. A po tej smske čo mi dnes prišla od nej, už neviem na nič iné myslieť.
,,Ahoj, môžeme sa dnes stretnúť? Najlepšie u mňa. Chcem ti niečo povedať, je to dôležité. Suzie "
,,Jasné, prídem. A o ktorej?" odpísal som jej.
,,Príď o tej štvrtej. To už tu budeme sami . " odpísala Zuzka.
A po tejto smske sa mi vynára toľko veci v hlave. Rozmýšľam čo mi chce povedať. Prizná sa mi konečne, že pobozkala Martina? Povie mi, že spolu niečo mali počas tých prázdnin? Alebo sa chce rozísť?Ani pri jednej situácií neviem ako sa mám zachovať. Trápi ma to, ale na druhej strane ma to štve. Začali sme tak úprimné. A skončíme? Pri klamstvách. A do toho všetkého mi ešte volajú kamaráti. No čo im mám povedať? Neviem sa tváriť, že je všetko v poriadku. Neviem to. A ísť do nejakého baru a opiť sa, to mi teraz v tejto chvíli nepomôže. Ale Mirovi by som mohol zavolať. On by mohol vedieť, čo sa deje. Veď tam je u nich ako doma. Možno Mia mu niečo prezradila. Vezmem telefón a hľadám Mira v kontaktoch. Vytáčam číslo, ale keď to už začne zvoniť, zložím. Preboha, čo to robím? Budem vyzvedať ako nejaká baba. Cítim sa trápne. Ale to sa len budem, pretože Miro mi volá späť. Došľaka.
,,Prosím? " zdvihnem to.
,,Ahoj Matúš potreboval si niečo? Kedže si prezváňal " opýtal sa ma Miro.
,,Nie, prepáč,to som ťa omylom vytočil. " povedal som ako keby nič.
,,A to sa dá len tak ma omylom vytočiť? Veď to by si si hneď všimol, že voláš niekomu inému. Deje sa niečo?" spýtal sa ma priamo.
,,Všetko je v pohode. Malo by sa niečo diať?" spýtal som sa protiotázkou.
,,Prestaň to hrať. Niečo sa deje medzi tebou a Zuzkou. Nie som slepý. Síce Mia mi nič nepovie, ale ja to vidím na Zuzke že je nejaká iná. A tvoj hlas tiež neznie, že si sa vrátil šťastný z dovolenky. Tak to vyklop. Už aj chalani sa po tebe zháňali. " vysypal to mňa MIro. Dokonale to vystihol. Vždy vedel odhadnúť ľudí, ale práve teraz sa mi to nehodilo. Ale je to môj kamarát.
,,Dobre teda, uhádol si ako vždy. Niečo sa deje. Len neviem čo. Dnes sa máme po dvoch dňoch stretnúť a porozprávať sa. Vraj je to dôležité. Na tej dovolenke sa udialo zopár vecí, ktoré môžu zmeniť náš vzťah. Ale neviem akým smerom. Stačí? " vysypal som to v skratke.
,,A volal si mi kvôli čomu? Chcel si sa nebodaj spýtať, či niečo neviem? Pretože ti rovno poviem, že nie. Mia so Zuzkou rozprávali, ale mne nič nepovedala. Ale všimol som si, že ma čím ďalej menej vecí v skrini. Najprv som myslel, že sa sťahuje k tebe, ale podľa tvojho dnešného hlasu to tak asi nebude. " usúdil Miro.
,,Tým myslíš Zuzku? Ona už nemá všetky veci v skrini? Sťahuje sa? Nerozumiem. " nechápal som. Už som ničomu nerozumel.
,,Nemyslím, že sa sťahuje. Pár veci tam má, len niektoré nie. A minule som ju videl ťahať veľký kufor. Ako keby zasa niekam odchádzala. Vážne som si myslel, že sa sťahuje k tebe a preto je taká zmenená. " povedal Miro.
,,Nie, nesťahuje sa ku mne. Aspoň o tom neviem. Možno o tom sa chce baviť dnes. Alebo sa jej to môžem rovno spýtať. " povzdychol som si.
,,Len jej nevrav, že som ti to povedal. Aj keď to možno vedela, že ti to poviem. Ja sa vo vás už nevyznám. Boli ste taký šťastný a prídete z jednej dovolenky, a šup všetko je inak. Povedz mi, čo sa tam také stalo? " žiadal vysvetlenie Miro. Aj keď to bol môj fakt dobrý kamarát, nemohol som mu to povedať. Pretože, čo ja vlastne viem? Neviem nič. Len si myslím.
,,Prepáč, ale nechcem sa o tom baviť. Po dnešku ti možno budem môcť povedať, ale skôr nie. Ani ja sám neviem čo sa deje. Všetko je zatiaľ v mojej hlave. Je to komplikované. " povedal som.
,,Dobre, nebudem sa ťa už pýtať. Chalanom poviem, že máš toho teraz veľa v práci. Ozvi sa mi potom. Skočíme na pivo. " lúčil sa Miro.
,,Ozvem sa. A díky. Zatiaľ čau. " rozlúčil som sa a zložil. Nečakal som ani na jeho pozdrav. Načo aj?
Zvalil som sa do kresla a začal som premýšľať. Premýšľať nad tým, čo som sa dozvedel. Nikdy by som to nepriznal, ale mám strach. Mám strach, že o ňu prídem. Mám strach, že...sa deje niečo, čomu vôbec nerozumiem.
Pomaly som vstal a pobral sa do izby. Otvoril som skriňu a vybral si oblečenie. To, ktoré som mal prvýkrát, keď sme sa stretli. Pamätám si na ten deň. Zmenil môj život. Aj keď len na chvíľu, ale zmenil. Ešte stihnem zbehnúť do obchodu a kúpiť dezert. Len tak.
Pozriem na hodinky. Mal by som vyraziť. Až dlho som premýšľal. Musím sa tomu postaviť. Možno to nebude rozchod. Možno mi len chce niečo povedať. Niečo málo dôležité. Usmejem sa. Budem sa tváriť, že nič neviem. Vlastne ani nebudem veľmi klamať. Len trochu. Máličko.
Vzal som kľúče, otvoril dvere, zamkol a utekal po schodoch. Nech stihnem ísť ešte do toho obchodu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bubo01
15. 2.febuára 2014 10:24
A ďalej ??
Napíš svoj komentár