,,Zuzana otvor, okamžite!" začala búchať na dvere. Až vtedy som sa prebudila. Ten krik išiel cezo mňa, ale to búchanie som cítila. Asi preto, že som sedela opretá o dvere odvtedy, čo Matúš odišiel. Pozrela som na kľučku a zistila som, že som tam nechala kľúč. To preto sa nevedia dostať dnu. Vytiahla som kľúč a ostala tam sedieť. Mia to asi skúsila ešte raz, ale tentoraz odomkla.
,,Bože môj, konečne. Už som sa bála. " povedala Mia, keď otvárala dvere. Až o minútku si ma všimla.
,,Ty čo robíš na zemi? Zuzi, si v poriadku? Miro, poď sem a sprav jej prosím rýchlo kávu. Myslím, že potrebuje prebrať. " počula som ako hovorí Mirovi.
,,To je na tom až tak zle?" spýtal sa a potom sa na mňa pozrel.
,,Prepáčte, ale ja vás počujem. " povedala som a zdvihla som hlavu.
,,To je fajn, aspoň nám vysvetlíš, čo sa tu deje. A prečo vyzeráš ako vyzeráš. " povedala Mia.
,,No takto asi vyzerá človek po hádke s milovaným človekom. Alebo po rozchode? Ja neviem. " odpovedala som jej. Mala som pocit, ako keby som sa opila. Ale nebolo to tak. To som len celé hodiny plakala a umárala sa v tom žiali.
,,Aký rozchod? To o čom hovoríš? Mi nehovor, že to tak zle dopadol ten váš rozhovor?" spýtala sa ma.
,,Ja neviem, či sme sa rozišli. Ja ani neviem, či sa mi ozve a hlavne kedy sa mi ozve. Vidíš v akom som v stave, že sedím na podlahe a mám pocit, že som stratila všetko čo ma robilo šťastnou. Tak to asi nemohlo dopadnúť dobre. V jednu chvíľu som si už začala myslieť, že mi to prospeje tento malý výlet, ale potom som si predstavila Matúša a začala som plakať. Nemôžem odísť, keď mi to bude vyčítať. " začala som rozprávať.
,,Preboha Zuzi, toto s tebou urobil on? Tak to sa mu teda podarilo. Takto som ťa už dlho nevidela. A to sa už poznáme nejaký ten rok. A vypočul si ťa? Lebo ak áno, tak nemohol takto zle reagovať. " nevedela si to vysvetliť Mia.
,,Ale reagoval. Vyčítal mi to, že som mu nepovedala predtým o tej ponuke. A že teraz sa mi to hodí, aby som utiekla od toho čo som spravila. Nechápala som o čom hovorí. " povedala. Zrazu som si to uvedomila. On ma musel vidieť. Teda nás s Martinom. Ach nie. A teraz si myslí, že utekám pred pravdou. A že mu klamem. A pritom som ho len chcela chrániť. Ale pred čím? Pred pravdou? Veď pravda je taká, že ja s Martinom nič nemám. Odmietla som ho. Ale ktovie zas čo on videl. Ale aj tak nemal právo ma opustiť a odísť ako keby bolo jemu najväčšmi ublížene.
,,Ja toho chlapca zabijem. To čo máš za kamaráta, že sa takto zachoval? A ty vstaň už z tej zeme. Poď si dať kávu. " zavelila príkazy Mia.
,,Mrzí ma to Zuzi. Idem za ním a skúsim sa s ním porozprávať. Na mňa vždy dal. " ozval sa Miro.
,,No najradšej by som išla s tebou a pekne mu vynadala. To nevidí, ako ho Zuzka miluje? By si zaslúžil. " už bola nahnevaná aj Mia.
,,Pôjdem radšej sám, ty by si to moc nezachránila. Zostaň tu so Zuzkou. Ozvem sa. " povedal a kráčal k dverám.
,,Ahoj. " pozdravila som a zdvihla sa z tej zeme.
,,Ahojte. " pozdravil nás obe a zatvoril za sebou.
,,Dúfam, že mu dohovorí. Lebo nabehnem ja. " povedala Mia.
,,Nechajte tak. Je to jedno. Už asi viem, v čom je problém. " povedala som.
,,No tak to by ma zaujímalo na čo si prišla. A nie je to jedno. Daj si kávu a možno ťa to zobudí zo zármutku. " položila predo mňa hrnček s kávou. Zavoňala naozaj pekne.
,,On nás asi videl. Mňa a Martina. Ako sme sa na okamih pobozkali. Ale asi nevidel, ako som sa ja odtrhla a vynadala Martinovi. A teraz si myslí, že utekám pred pravdou. Alebo ja neviem. Už ozaj neviem. " začínala som byť zasa zúfalá.
,,Aj keby vás videl, mal sa ťa rovno opýtať a nie čakať, kým to ty zo seba vysypeš. Na tvojom mieste by sa ti to tiež bál povedať a radšej by mlčal. Aj keby to vedel, nemal právo sa takto zachovať. Mal by si užívať každú chvíľu s tebou. " povedala Mia.
,,Prosím už to nehovor. Nezvládam to. Nezvládnem to, keď odídem bez rozlúčky. Od zajtra to budú len dva dni. Chápeš? Dva dni a potom celé tri mesiace. Och, pôjdem si ľahnúť. " povedala som.
,,Opováž sa! Tu si vypiješ kávu, pôjdeš sa osprchovať a potom si môžeš ísť ľahnúť. Si nemysli, že keď ti šéfka dala voľno pred odchodom, že budeš stále len spať. " povedala mi Mia. Viem, že mi chce dobre. A práve toto potrebujem.
,,Aké voľno? To fakt? Ja som myslela, že zajtra idem na nočnú. " povedala som prekvapene.
,,No to malo byť prekvapenie. Prekvapenie! Vraj si máš vybaviť čo potrebuješ a vrátiť sa po tých troch mesiacoch hneď do práce. Asi vedela, čo robí. Tá naša šéfka má na to nos. " zasmiala sa Mia.
,,No ako keby toto tušila. Teraz sa mi to zíde. " po prvýkrát po dlhých hodinách plaču som sa usmiala.
,,Jéj, ty máš úsmev na tvári. Tak dosiahla som prvý stupeň a teraz hor sa na druhý. " žmurkla na mňa.
,,A to je aký? Mám sa začať báť?" spýtala som sa.
,,Nie len by si mohla vypiť tú kávu, lebo by som chcela spraviť pukance. " povedala.
,,Ale to môžeš aj teraz. " podotkla som.
,,No neviem, asi si nepamätáš ale tebe káva a hneď na to pukance nerobia dobre. Takže ak nechceš spať na gaučí, vypi si tú kávu a bež do sprchy. Ja skúsim pohľadať nejaký dobrý program v televízií, nech máme čo pozerať pri tých pukancoch. " zasmiala sa.
,,Aha, no dobre, Už viem, na čo narážaš. " zasmiala som sa. Vypila som kávu a po pár minútach som išla do sprchy. Ešteže mám tú Miu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár