Som kúsok každého. A predsa som iná.
Som silná. Bojovná.
Ale na druhej strana aj slabá. Slabšia stránka ma ťahá naspäť ku dnu. Ponoriť ma do hlbokého spánku. Pokračovať v mojom živote bezo mňa.
Myslela som, že obdobie klesania prestane. Vravela som si, že je to za mnou. A ono sa stále tlačí do podvedomia.
Ukazuje sa mi na očiach a ja sa držím, aby som na to nemyslela. Aby som neprestala o sebe zas úplne pochybovať.
Zas si nahovárať, že život bezo mňa by bol lepší. Oveľa lepší.
Aspoň by ma nikto nechcel zmeniť, aspoň by sa nikto nemusel stotožniť s mojou povahou.
Ale som aj silná. Aj ked to o sebe netvrdím často, tak som. Všetky tieto hlasy premôžem a vravím si, že ešte mám čo dokázať. A chcem niečo spraviť, aby na mňa všetci boli hrdý.
Občas mám chuť si poriadne zakričať. Vykričať zo seba to čo ma prenasleduje. Alebo skôr prenasledovalo. Ale ked mám možnosť, rozmyslím si to. A viete prečo?
Nejde to len tak pri hocikom. Proste nemôžem. Niektorým ľudom tak neverím..alebo skôr im to nechcem povedať. Pozerali by na mňa ako na bláznivú.
Zabiť sa len kvôli tomu, že si o sebe začala pochybovať? Lebo si si myslela, že nikomu nebudeš chýbať? To vážne? Ty nie si normálna.
Ono vtedy nešlo ani o to, aby som sa neprebrala. Skôr o to len sa pokúsiť. Stačila by mi chvíľa pokoja so zavretými očami. Chvíľa, v ktorej by som nevnímala čo sa deje so mnou a okolo mňa.
A teraz? Ako je to teraz? Ako som napísala hore. Som silná ale aj slabá zároveň. Odháňam tie myšlienky z hlavy, ale oni nie a nie odísť. A ja zas premýšľam. A usmievam sa akoby nič.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár