A potom sme sa všetci naraňajkovali. Raňajky sme robili my s Danielou. Teda, musím priznať trošku sa vyzná v kuchyni. Pomáhala mi nakrájať zeleninu. Chceli sme to najprv hodiť na našich ospalých, ale potom sme si povedali, že to spravíme my. To by už bolo dosť na jedno ráno.
Vlastne pri tých raňajkách sme si tak uvedomili, že to budeme už len 2 dni. A zas sa vrátiť do reality. Nechcelo sa mi. Chcela som, aby tieto dni trvali večne. Akože teším sa, že spravím maturitu a vypadnem z tej školy. Konečne. Pretože so svojimi spolužiakmi si veľmi nerozumiem. Teda, v tomto poslednom ročníku, už je to trocha iné. Viac sa bavíme, ale chýbať mi nebudú. Mne bude chýbať možno tá sranda na hodinách a naša triedna. Je to skvelý človek, vždy nám pomohla a starala sa. Aj ked niektorý o to nestáli.
Ale ked si predstavím to učenie a stresy, či sme spravili alebo nie tak veru, že sa mi nechce do školy. Síce ja sa učím predbežne (môj ocino tvrdí, že je to tak lepšie a má pravdu, aj ked sa mi občas nechce) a niečo už viem. Hlavne zo slovenčiny a nemčiny, pretože učiteľ nás skúša. Hlavne tých, ktorý mali 4 na konci roka. A tam patrím aj ja. Nebudem sa prezentovať alebo klamať, že mám lepšie. Lebo to tak nie je. Ale tak učím sa to. A celkom mi to ide zatiaľ. Učím sa to naspamäť. Viem, nepochopiteľné. Ale sú aj horší z triedy, ktorý to majú ako keby na háku.
,,Hej Abby, nad čím rozmýšľaš? Alebo skôr čo si predstavuješ?" pýta sa ma Braňo. Večný srandista.
,,Ale len na školu. Ako sa mi tam nechce. " povedala som.
,,Preboha, na školu? Daj pokoj ešte. Musíme si vychutnať tieto dni. " prevrátil oči Braňo.
,,Ale ja sa teším. Konečne z tej školy odídem. Už mi to tam lezie na nervy. " pridala sa Daniela.
,,Presne tak. " prikývla som.
,,Mne tiež nebude chýbať kolektív. Ale len títo dvaja ľudkovia. Dúfam, že nestratíme kontakt. " žmurkla Annie na Andreu.
,,Ved sme najlepšie kamarátky, takže určite nie. " usmiala sa Andrea.
,,No a ja budem dúfať, že my spolu budeme veeeeľmi dlho. " žmurkol Mário na Annie. Objal ju okolo pása a ona sa len usmievala. Oni sa k sebe fakt hodia. Ako my s Petrom. Teda aspoň ja mám taký pocit. Cítim, že je ten pravý. A raz to možno aj tak bude cítiť.
,,Takže ak ste dojedli, mohli by ste umyť riad. My dve sme robili raňajky a oneskorenci môžu poupratovať. " povedala som a pozrela sa aj na Peťa.
,,To fakt?" vyvaľoval oči.
,,Dobre si počul. Ved vy si to už nejako rozdelíte. " povedala som a začala som odnášať taniere do kuchyne. Nemusela som, ale nech vedia že to myslím vážne. Annie sa len smiala na mne, že aký sa zo mňa stál generál. No čo, treba si rozdeliť povinnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár