Učenie, učenie a zas to sprosté učenie. Mám toho plnú hlavu. Niekedy sa v tom strácam. Mám pocit, že nič neviem aj ked sa to učím. Celé dni len sedím zahrabaná v knihách. O dva týždne to totiž vypukne. Presne tak, je koniec februára. Tak rýchlo to uplynulo. Prečo len musí byť nejaká maturita? A prečo to musí byť také ťažké? Sústredím sa hlavne na nemčinu a teoretickú časť, čiže informatika, účtovníctvo a korešpondencia. Slovenčinu dám. Určite. Už vyše týždňa som vymeškala zumbu. Ale to nevadí. Aj tak tam už prestávame chodiť. Zapísali sme sa totiž na hip hop. Začne to chvalabohu až po písomných maturách,takže som rada že nič nezanedbám. Nakoniec ma baby presvedčili, že ked som im už o tom sne povedala, tak treba ísť dalej. A nevzdať sa. Treba veriť svojim snom. A mali pravdu. S Petrom som v kontakte len cez smsky a voláme si. Na gymnáziu sú na nich ešte prísnejší, ako som počula. Ale tento víkend ideme konečne všetci von. Takže my baby, a naši chalani. Teším sa. Ešte dva dni a uvidím ich všetkých. Odreagujem sa.
A čo Daniela? Nič nové. Zdravíme sa, občas prehodíme pár slov a to je všetko. Ešte stále chodí s Ním. Ešte netvorila oči. A ani ja som nezmenila názor. Tak teraz často sedím pri Sandre. Sadli sme si. A to ma aj prekvapilo, ale som rada. Aspoň sa necítim taká sama v našej triede.
,,Ahoj, už som doma!" počujem mamu.
,,Ahoj, som v izbe. " zakričím jej. Otvorí dvere a nakukne. Ako keby ma kontrolovala.
,,Učíš sa zlatko?" pýta sa aj ked dobre vidí.
,,Hej mami, učím. Nič iné už ani nepoznám. " poviem otrávene.
,,Ale no, radšej sa uč ako keby si mala chodiť po vonku. " povie mi a viem že má pravdu. Ako vždy. Ešteže som sa literatúru začala skôr učiť. Len tá slovenčina, to bude ťažšie. Kedže sme ju dlho nemali.
,,Ved hej. Viem. Bola si v obchode?" pýtam sa.
,,Hej, kúpila som ti tvoj obľúbený jogurt. Pod si dať, nech máš energiu. " vraví mama a ja vstávam z postele. Potrebujem dať niečo do žalúdka a dať si malú prestávku. Lebo ked sa učím, tak nejem. Teda nie pri učení. Musím si dať prestávku.
Vyberiem si jogurt, zoberiem lyžičku a idem späť do izby. Bola to len minútka možno dve čo som bola preč a na mojom telefóne svieti sms. Celá nadšená že je od Peťa si ju idem prečítať. Ale nebola od neho.
,,Ahoj mačička moja ako sa mi máš? Pamätáš si ešte na mňa?" stálo v tej sms. Pozerala som ako puk. Nič mi to nehovorilo. Tak som tam napísala, že či si niekto nepomýlil číslo.
,,A ty si kto? Musel si si pomýliť číslo. " odpísala som. Za minútu prišla sms.
,,Aaa, takže ty si nespomínaš na svojho miláčika čo ti ukázal pravú lásku? Myslel som na teba dosť často. A mrzí ma ten náš rozchod. Juraj. " pozerala som na sms ako zhypnotizovaná. Juraj? Ten Juraj ktorý mi nechcel dať pokoj, až kým som nezahrala že mám iného? To predsa nemôže byť pravda! Akože ma moje číslo? To nie! Myslela som, že som sa ho zbavila. A že ukázal pravú lásku? Hej, ukázal v tom pravom svetle. Ako sa dá veriť a trápiť sa pre takého podliaka ako bol on. Podvádzal ma, ale stále mal na tvári úsmev. Ešte aj po rozchode. Stále mi písal, čakával ma pred školou. No hrôza. Až ked ma uvidel s jedným kamarátom mojej kamarátky, tak prestal doliezať. Mala som 15, bola som sprostá a naivná. Ale nie až tak ako si myslel. Bola to moja prvá láska a on bol k tomu ešte aj starší o tri roky.
,,Ty ako sa opovažuješ mi písať! Daj mi pokoj! Povedala som to vtedy, vravím to aj teraz. Som šťastná aj bez teba. Mám priateľa, tak ma láskavo nekontaktuj. Zbohom. " napísala som plná zlosti.
,,A on vie o tvojej prvej láske? Asi si mu nepochválila čo? Hm, ako myslíš..ale my dvaja sa aj tak ešte stretneme. Cmuk moja. Juraj." mala som chuť kričať a niečo mu poriadne napísať, ale nechala som to tak. Vymazala som tie sms a hodila mobil na posteľ.
Ešte toto by mi chýbalo, mať nervy pred skúškami. Dúfam, že ho nestretnem. Síce nebol z tohto mesta, ale nemal problém sem prísť. Vtedy sme boli s Danielou dobré kamarátky. To ona nahovorila jedného zo svojich kamarátov, aby zahral môjho frajera. Jediné čo bolo dobré na tom vzťahu bolo, že som sa s ním nakoniec nevyspala. Lebo by som to ľutovala doteraz. Aj to mi potom ku koncu vykričal.
Dobre stačilo. Nesmiem na to myslieť. Musím sa sústrediť na učenie. A na Petra. Ach, Peter. Keby si len vedel...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár