Nerozumiem...
Nechápem...
Nikdy si sa takto nechovala
Neplakala si...iba občas
Mal som pocit, že ťa poznám a teraz po mne hádžeš veci...
...a ja čakám čo chytíš do ruky za okamžik.
Ublížil som ti
viem
A preto len ticho stojím a znášam tvoj hnev, tvoj krik, tvoj hysterický nárek...
Mám pocit, že si sa konečne otvorila.
Dávaš zo seba tak veľa pocitov
a ja si to zaslúžim. Viem.
Tak málo som sa zaujímal
o teba
a až teraz spoznávam tvoju pravú citlivú tvár.
......
Už nevládzem.
Nemôžem.
Nedokážem.
Neviem čo mám ešte...
Stojíš ako stĺp a len pozeráš
na mňa
A asi sa divíš, čo?
Ja taká pokojná a teraz tu po tebe hádžem veci
Mám chuť zobrať do ruky tú vzácnu vázu a hodiť ju do teba...
...ale nechcem ti ublížiť.
Neviem byť ako ty
Nikdy som neplakala
iba keď to sa to nedalo vydržať.
Stále som sa snažila byť pokojná
a svoje starosti si nechať pre seba,
ty by si aj tak nikdy nič nepostrehol
a teraz tu nariekam, kričím a rozhadzujem rukami
čakám vysvetlenie, prečo si to spravil...
Alebo na čo vlastne čakám?
Zmení sa niečo tou pravdou?
Už nevládzem.
Nemôžem.
Nedokážem.
Neviem, čo mám ešte...povedať, aby si si uvedomil, že si mi ublížil.
Odchádzam. Zatváram dvere. A ty si tam stoj a krúť hlavou, že nechápeš...
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár