Spíme?

Prestali sme byť vraj bdelí. Žijeme v betónovej džungli, kde nás ohrozujú jedine exekútori a Carefour katalógy. Sme na vrchole potravinového reťazca a všetko, čo by nám mohlo nahnať strach sme šupli buď do zoo alebo do blázinca.
Strácame pud sebazáchovy, nahovárame si, že sme zrazili na kolená všetko, čo mohlo zraziť nás. Spíme sladkým spánkom Ruženky.
Zemetrasenie klope na dvere, psy brešú, slony dupocú a my ideme do Optimy kúpiť lodičky. Necítime takmer nič. Kde sa podeli časy, keď som na ceste zo školy uprostred mosta zastala a pocítila, že mi zomrel starký?

„Ty to nechápeš? ! Cítim NIEČO! Nič necítiš! ! ! Si sprostá hus! ! ! Niečo sa deje, viem to! Nič! ! ! Nič! ! ! “

Buď nás prinútili... , ale to by bolo príliš jednoduché. Buď sa vyvíjame a vedľajší účinok je hrošia koža... Alebo sa radšej zľakneme ako sa budeme báť...

Stratila sa citlivosť, už nám nenaskakujú zimomriavky, len čo sa na nás zadíva ON. Neroztrasieme sa ako osiky, keď sa spýta „koľko je hodín? “. Proste pohľad opätujeme a povieme „Sedem dvadsať“.
Nepohne nami tornádo, dokonca nepocítime ani vánok. Začíname sa podobať na tie monštrá, ktoré sami staviame. Tvrdé, kamenné, chladné a ako Coop Jednota, otvorené len do 18:00.


Spíme?

 Úvaha

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu