Neviem kedy to človek zistí, neviem či je to splanutie, výkrik. Pamätám si keď som sa prvý krát zamilovala. Do ženy.Niečo ma ku nej ťahalo. Pripútala si ma k sebe a ja som s tým vo vnútri bojovala. Zvádzala som každodenné vojny vo svojom vnútri. Cítila som v sebe dve strany. Tú, kde boli zásady, kde bola moja katolícká rodina. Stranu, kde všetko bolo podľa všetkých nalinkované, správne, normálne. Vedela som, že každým dňom vo mne rastie tá druhá strana. Vedela som, že začína vyhrávať moje srdce. To čo som vnímala, cítila. Utekala som do svojho ideálneho sveta, utekala som vždy keď som si nechcela priznať realitu, utekala som keď som nevládala niesť tú ťarchu. Zbabelo som utekala do vymysleneho sveta len aby som si nemusela priznať pravdu. A ono to bolelo. Každým dňom,minútou, sekundou to bolelo viac. Akoby mi pichali nože do srdca, akoby kričali, že nesmiem. Je to predsa zakázané, zvrátené, choré, hriešne. Pomenujte to ako chcete. Zavrela som sa do svojho sveta. Ušla som do seba. Bola som naivná keď som si myslela, že to zvládnem. Naozaj som si myslela, že sa z toho vyspím? Dnes viem, že to bol strach čo mi zviazal ruky. Strach pred odsúdením. Teraz viem, že samota kurevsky bolí. Že štyri steny detskej izby začnú ubíjať. Priputávajú vás k sebe, dusia v neurčitom kolotoči všedných dní, ktoré sú stále také isté. Také bolestivé, prázdne, bez smradu, chuti... Vedela som, že už to dlhšie nezvládnem. Zabíjala som samu seba. V tichosti po večeroch som vraždila zbytky lásky čo vo mne ostali. Viem, že by som zdochla. Zdochla by som keby neprišla Klára...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
millie  20. 4. 2010 17:24
Samota bolí, no mnohému naučí.
Napíš svoj komentár