"Prichádzam si po teba." Táto veta ju solídne zaskočila. Ten hlas.. Je jej tak povedomý, až mierne familárny. Ako sa jej dostal do hlavy? Momentálne sníva. Všetku silu vynaloží aby sa prebrala. Niečo neznáme jej však hovorí, aby ešte chvíľu počkala. Keďže si nevedela presne spomenúť, komu presne patrí, zabudla na to. Sústredila sa na tú neobmedzenú temnotu. "Zabudla si už na mňa? Pred viac ako päťdesiatimi rokmi.." a nedokončil. Surovo otvorila svoje jasno modré oči, v ktorých sa zmietal obrovský strach. Spomína si.. Alucard.
Ťažilo ju prerývané dýchanie, keď jej niekto prešiel prstom po chrbáte. Je tu, práve teraz tu. Rozopínal jej gombíky na košeli a keď už boli všetky rozopnuté, zašiel tam a začal ju hladkať po hrudníku. Ako to zacítila, otriasla sa. Naschádzali sa v tmavej miestnosti bez svetla, lámp či okien. "Vitaj v mojom príbytku, povedal pavúk muche." Ľahla si celá na posteľ, na ktorej sa už mimo to nachádzali len v inej polohe. Nechcel, aby boli úplne nahí. On sa s obrovskou rýchlosťou [žeby tou upírskou aneb. byť nemŕtvym sa občas skutočne vypláca] dostal z nohavíc. Boli na sebe celí nalepení a jazykom jej oblízol krk. Ticho hlesla. Tam sa však chcel vrátiť až naposledy a išiel čoraz nižšie.
"Veľmi dobre vieš, prečo som ťa sem dostal. Nie je to nostalgia. Si tu preto, aby som ťa zabil." V mysli jej svitlo: "Hádam tu predsa nemá aj.." Hneď nato jej padol pohľad nižšie. Má to. Sakra! Zatiaľ on sa vrátil k svojej, zjavne, obľúbenej činnosti. Keď opäť zavrčala, ešte viac sa vzrušil. Vrátil sa späť. Stretol sa s jej perami a vášnivo ju pobozkal. Ona mu to opätovala, avšak s menšou dravosťou. Prehrabol sa v jej onyxovo zafarbených vlasoch. Zodvihol jej ruku a vyhrnul rukáv.
"Povedz moje meno." Svoje hlboké oči zaprel do tých jej. "Samiel?" Odpovedala s neistým hlasom. Keby mu to jeho dokonalé herecké schopnosti dovoľovali, začal by sa hneď psychopaticky smiať. Natiahol sa k nej bližšie a chladným, posmešným hlasom jej zašepkal do ucha:"Nein."
Zahryzol sa jej do zápästia, z ktorého sa za chvíľku pustili karamínové pramienky krvi. Do očí sa jej hrnuli slzy bolesti. Povolil a vytiahol ostré zuby. "Už si spomínaš?" Negatívne pokrútila hlavou. Uškrnul sa a s námahou jej oddelil nohy, kým sa vzpierala. Všetko čo mu prekážalo, odstránil. Bola ako niečo, s čím si môže robiť čo len chce. Potom to prišlo, kŕčovito zvierala prikrývku, na ktorej ležali. Vydala zo seba bolestný, ale aj tak slastný tón. Pridržiaval jej ruky, hlavne stlačil tú, z ktorej jej stále tieklo, síce malé, no isté množstvo krvi.Silne si zahryzla do spodnej pery. Nedalo sa nikam odísť, i keď, bola proti, no stále sa jej to istým zvráteným spôsobom páčilo. "Samiel! Prestaň!" Zvrieskla na neho nakoniec. "Prosím.." Tvár mala celú mokrú od sĺz, a cez hrdlo, ktoré ju mimoriadne bolelo, nemohla vydať už takmer žiadno slovo. "Nebude to už bolieť.. Veľmi.."
Ako každú chvíľu pridával, ona vzdychala ešte viac. Alucard nebol tiež pozadu. Keď to už prišlo, prestal. Rip začala dlho plakať, pritom to nebrala tak žalostne ako to na prvý pohľad vyzeralo. Pustil ju a siahol po jej zbraň, ktorá mu učarovala už pred viac ako pol storočím. Pritisol ju bližšie k sebe, kým si nesadla. Ľavou rukou ju teraz pre zmenu chytil pod krk, že takmer nemohla dýchať. Tou druhou jej zase k hrudi silne tlačil jej vlastnú zbraň. "Nie!" Zvrieskla s príznačným, nemeckým prízvukom. "Je čas ťa potrestať za tvoje hriechy.."
Prerazil ju. Krv vystriekla a za chvíľu sa už valila všetkými možnými smermi po veľkých dávkach. Zastŕkal ju viac a viac, kým z nej úplne nevytŕčala. Schválne jej minul srdce. Chcel sa ešte predtým pohrať. Krvácať začala i z úst, Alucard jej doprial ďalší dravý bozk. Pohrával sa s jazykom, chcel dostať všetku tú krv.. Prestal, okolo úst mali obaja červené škrvny. Zašiel k čerstvej rane. Z ľavej strany sa snažil dostať čo najviac. Zvrieskla od ďalšieho prívalu tej šialenej, prenikavej bolesti. Rip sa roztriasla po celom tele, nemusela dlho premýšľať nad tým, čo príde teraz.
"Už si došla na to meno?" "Alucard.." Prikývol. Môže dokonať to, čo začal. I keď mu je to teraz aj ľúto. Lačne sa zahrýzol do jej hebkého, snehobieleho krku. Bol ako v extáze. Do tela sa mu valila tá vzácna, lepkavá, teplá a extrémne sladká tekutina. Prisúval, aby jej tepnu tým, ako sa odvráti neroztrhol a tým by si zababral celú stenu. Tak či tak to tu má dosť zababrané. Ako to bude vysvetlovať Integre?
Viečka jej oťažievali. Je čas dať zbohom svôjmu posmrtnému životu. Alucardovi padli pramene havraních vlasov do červených očí, ktoré ešte lepšie zvýrazňovali psychózu nachádzajúcu sa v nich. Pomaly prestala zvierať jeho plášť a celkom prepadala blížiacemu sa koncu, tej čiernote Prestal. Je po nej. "Lovkyňa bola zabitá.. A znásilnená.." Prehodil s víťazoslávnym úškrnom na tvári. Rukou si utrel ústa, končeky prstov si vsunul hlboko do hrdla. Docielil to, čo chcel už hodnú dobu. Jeho dokonalá, krásna a posadnutosť..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár