Len oni môžu za to, že som tento svet začal považovať za cvokáreň.
Moji fotrovci sú takí príšerní, že niekedy vážne začínam uvažovať o tom, že od nich zdrhnem. Ale na to som príliš lenivý a pohodlný.
Fotrovci sa v poslednom čase stále hádajú. Nič iné nerobia, len so zvýšeným hlasom na sto decibelov, debatujú o tom, kto mal kúpiť toaletný papier a prečo to neurobil. Alebo, prečo mi niektorý z mojich drahých rofdičou nezaplatili... hmm, dajme tomu školské to, čo sa oficiálne nazýva obedom. Ale so skutočným obedom to má spoločné naozaj len pomenovanie.
Keď sa náhodou naši nehádajú (aj to len vtedy, keď nie sú doma), tak reve strašia ségra. A keď hučia naraz, tak je to smrtonostné.
Ségra má už dvadsať, no aj tak ešte stále okupuje fotrovcov, ktorí jej všetko zaobstarajú. Ale keď sa háda ona, je to lepšie v tom zmysle, že počujem len jej histerický hlas a toho na druhej strane telefónu počuje len ona. Väčšinou sa háda s frajerom, lebo prišiel včera o päť minút neskôr ako sa dohodli. Samozrejme táto žiarlivá ženská za tým hneď videla neveru. Nevera sa predsa nezaobíde bez poriadnej hádky. A to len bola v meste zápcha, chudák. Alebo po sebe vrieskajú pre nadchádzajúci futbalový zápas, ktorý si jej frajer ako poriadny chlap nesmie nechať ujsť. Lenže moja žiarlivá, histerická a afektovaná sestra to nevie pochopiť a výjsť mu v ústrety.
A keď sa neháda s frajerom (čo je len vtedy, keď je s ním už asi po stýkrát rozídená) jačí do telefónu, na ktorom druhom konci je zavesená jej kamoška. Trkocú o najnovších módnych trendoch a o tom kto sa kedy, s kým a kde vyspal a nevkusne sa pri tom chichocú. Pripomína mi to bučanie kravy pri žalúdočných problémoch.
Ďalej sa v tej našej malej domácej cvokárni nachádza môj mladší bráško, ktorý je poriadne psycho. Aj on, chudáčik, je častou témou rodičovských „rozhovorov“. Hádajú sa, kto si ho zoberie na starosť, keď sa náhou rozvedú.
„Náhodou“ sa chceli rozviesť už asi stokrát. Ale vždy sa to urovnalo. Na týždeň. Potom pokračoval tento šibnutý stereotyp.
A to nie je všetko. Škola je na tom ešte horšie. Trápny cvoci, čo si vravia adolescenti, alebo ako sa to dneska moderne vraví, tínedžeri. Jeden počúva rap, druhý rock, aj tak sú všetci rovnakí. Vyhlasujú, že pretvárka je trápna. No aj tak má každý aspoň dve tváre. Jednu v škole, druhú s kamošmi, tretiu u rodičov. A ďalší trápni cvoci, čo si vravia učitelia. Dennodenne do vás hustia ekvivalentné úpravy a vzory mužského rodu a každý si myslí, že práve ten jeho predmet je najdôležitejší.
Spolužiačky sú peroxidové blondínky, ktoré trápy akurát to, či sa im náhodou nerozmazala špirála, či nezlomil nechet. A chalani? Tí majú v hale akurát tak seno. Jední sú bifloši a mudrlanti a tí ďalší len machri, čo si myslia, že sú pánmi sveta.
Takto sa zdá, že nemám žiadnych priateľov. Nemal som, pokým ma neuniesli mimozemšťania. No, zrovna mimozemšťania to neboli, ale ich príchod do môjho života bol fakt nadprirodzený. A ako som ich stretol? Stalo sa to takto:
Raz večer som sa vracal autobusom domov. Bola tma a nejako som prespal zastávku. Teda som vyskočil na tej prvej, na ktorej autobus zastavil. Avšak ani jednu vec okolo mňa som nepoznal. Všetky domy a stromy mi boli cudzie, v živote som ich nevidel. Povedal som si, že prejdem na druhú stranu cesty na opačnú zastávku. Ako som čakal na ďalší bus, ktorý mi podľa časového harmonogramu mal prísť až o dvatsať minút, zrazu sa zatiahla obloha. Zmizol mesiac, ktorý tak tajuplne svetielkoval na nočnej oblohe. Strhla sa obrovská víchrica. Najprv len jemný vánok rozfúkal lístie na stromoch. Postupne však pridával na intenzite a nakoniec s toho bolo také tornádo, že ma skoro odfúklo. Stál som uprostred tej búrky, nado mnou sa všetko krútilo a ja som mal pocit, že na mňa padne nebo. Vtom prišli Oni. V rýchlsti blesku ma schytili, posadili na motorku a odfičali so mnou preč. Bol som v tako úžase, že sa ani nestihol brániť a kričať. Asi po piatich minútach cesty sa motorka zastavila. Až teraz som si všimol, že okrem motorky na ktorej som sedel okolo zastali ďalšie dve. Jazdci si zosadili prilbu z hlavy a už-už som si naozaj myslel, že z nich vykukne zelená hlava z tykadlami. Ale moje fantastické myšlienky odvial vietor, ktorý ešte stále fúkal ako najatý. Boli to úplne normálny ľudia, tínedžeri, ale nie takí, ktorí mi každý deň brnkajú na city. Vykluli sa z nich úplne normálny chalani. Ani bifloši, ani machri, proste takí úplne normálni ľudia, s ktorými si dokonale rozumiem.
Aj tak si stále myslím, že svet je jedna veľká cvokáreň. Fotrovci sa ešte nestihli rozviesť, aj keď si to dennodenne svätosväte sľubujú. Ségra sa stále hašterí so svojím frajerom kvôli futbalu ale môj bráško je už normálny. Naši vyhľadali odbornú pomoc lekára a všetko je v poariadku.
Spolužiakov som nevymenil. Načo, keď mám teraz svojich ufónov?
Pseudoblog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
smajdalf
23. 4.apríla 2008 18:51
ufoni su super... da sa s nimi pokecat
Napíš svoj komentár