Najprv som sa, samozrejme, musel dostať na letisko. To nebol žiaden problém. Každých dvadsať minút chodí šesťdesiat jednotka z Račianskeho mýta. Problém nastane ešte pred nástupom do autobusu. Ja sa zobudím, ako vzorný žiačik, ktorý ide prvýkrát do školy, na prvé zazvonenie budíka. A moju matku treba z tej postele doslova kopať. Syn jej odchádza na výmenný pobyt do Španielska a ona mu nie je ani len schopná spraviť desiatu! Nie že by mi to nejako chýbalo, ale predsa. Patrilo by sa, aby ma aspoň odprevadila na letisko, nie? Matka sa konečne prebudila k životu. Strapaté vlasy mala na všetky strany, tvár bez make- upu vyzerala staro a unavene, aj napriek tomu, že sa práve zobudila. Rozospato si pravou rukou prehrabla blonďavé kučery a nahlas zívla.
„Načo ma budíš? Je sobota.“
„Mamičenka moja, ja viem aký je deň. Práve preto ťa budím.“ Prevrátil som očami, a prekrížil si ruky na hrudi. Matka chvíľu hľadela do prázdna, potom sa pleskla rukou po čele a vyskočila z postele.
„Dnes ideš do toho Španielska! Bože, ja som na to úplne zabudla,“ povedala a nervózne si začala navliekať ponožky.
„Ešteže si nezabudla, ako sa voláš! Tak ideme, skúška. Ako je tvoje meno, mamička?“
Mama na mňa nechápavo pozrela a ja som sa začal nahlas smiať.
„Čo sa tu rehoceš?“ znechutene odfrkla. „Si zbalený? Pas máš? Kedy tam máš byť?“
Znova som vyvrátil oči dohora. „Mama, nemám päť rokov. Mám všetko čo treba, čakám len na teba.“
Pobavene som si ju premeral, ako tam stála s roztržitým výrazom v tvári. Vyzerala veľmi zraniteľne. Až mi jej na chvíľu prišlo ľúto. Avšak ihneď som túto myšlienku zahodil do najvzdialenejšieho kúta mysle, aby som ju v budúcich mesiacoch hľadal čo najdlhšie.
„Choď si skontrolovať ešte raz ten pas,“ povedala mi tichým hlasom.
Vyšiel som z maminej spálne a otvoril dvere na mojej izbe. Posledný raz som sa rozhliadol a nadýchol sa izbového vzduchu. Nebudem tu spať takmer mesiac. Mierne ma stislo pri srdci. Vyľakalo ma to. Hádam mi nebude ľúto, že opustím túto ošarpanú izbu, v ošarpanom dome, na ošarpanom sídlisku v najošarpanejšej časti Bratislavy. To teda určite nie! Energeticky som zabuchol dvere. Vošiel som do kuchyne. Mama rýchlo pila kávu. Potom si odbehla do kúpeľne. Sadol som si na stoličku a čakal. Rukou som si podoprel bradu a tváril sa maximálne unudene.
„Tašku máš pripravenú?“ kričala na mňa mama z kúpeľne.
„Hej,“ odpovedal som. To bolo prvé, čo som urobil po tom, ako som vstal. Vbehla do kuchyne v ústach držala kefu na vlasy a rukami si zopínala vlasy. Prehodila cez seba sveter, čo bol zároveň pokyn na odchod.
„Jedol si?“
„Ako som už dnes raz vravel, mamičenka, nemám päť rokov. Netreba ma v takýchto veciach kontrolovať.“
„Tak načo musím s tebou ísť na to letisko? Netrafíš tam aj sám? Nemáš predsa päť rokov,“ naštvane sa mi odpovedala.
Vyvalil som na ňu oči a rozmýšľal som, či som počul dobre. Mama si ma nevšímala, akoby si myslela, že som tú poznámku prepočul. Potriasol som hlavou a zohol sa k teniskám. Pozrel som smerom k bundám zaveseným na vešiaku.
Bol máj, stačila mi mikina, a tak som si iba prehodil tašku cez plece. Skoro som sa pod jej váhou zlomil. Nečakal som, že bude taká ťažká. Vyšiel som z dverí a mama za mnou zamkla. Kľúče si strčila do kabelky a utekala zavolať výťah.
„Kedy to tam máš byť?“ opýtala sa už trocha pokojnejším hlasom.
„O desiatej,“ povedal som a pohľad som upieral na šnúrky v teniskách. Pozrela na hodinky a niečo si zamrmlala. Netušil som čo, ale bolo mi to v tej danej situácií jedno. Teraz som chcel len to, aby som už konečne vypadol preč. Cestou na zastávku mi dala pokoj a ja som sa jej nemal čo pýtať. Mohol som rozhovor začať tým, kde bola včera. S kým bola včera. Kde bola predvčerom. S kým bola predvčerom. A tak ďalej. Bolo mi jasné, že nesedela v univerzitnej knižnici až do záverečnej. Avšak bol som zvyknutý nepýtať sa jej na to, čo robila v noci a nechcelo sa mi tento zvyk zničiť. Bolo mi to šuma- fuk.
Šesťdesiat jednotka mala meškanie a preto som na letisko neprišiel v plánovanom čase. Všetci moji spolužiaci tam už stáli v kruhu, obkolesený batožinou ako statnými SBS- karmi.
Obďaleč stál hlúčik osôb, ktorým sa všade nadáva do učiteľov. Keď ma zbadali, začali zúrivo rozhadzovať rukami a vrhali na mňa zlostné pohľady, v zmysle: KDE SA ZASE TÚLAŠ, MAGALA? Odignoroval som ich a pristál v kruhu svojich známych. Chalani zdvihli ruku na pozdrav, baby sa nevkusne zachichotali, alebo proste nedali najavo moju prítomnosť. Zbavil som sa mojej extrémne ťažkej batožiny a mal som v úmysle dať sa do reči s Tonickom, keď si ma ešte odtiahla mama. Vzdychol som si a išiel za ňou. Dovliekla ma k hlúčiku učiteľov, zapísala ma, podpísala sa, vypísala formulár o tom, že jej dieťa nemá vši a znova ma ťahala preč.
„Čo sa deje, mama?“ otrávene som sa pýtal.
„Nič sa nedeje, čo by sa malo diať? Veď odchádzaš len na mesiac...“ nedal som jej dohovoriť.
„Na mesiac nejdem, idem do Španielska. A nejdem ani na mesiac, keby si to brala ako časovú jednotku. Sú to len dva týždne. Myslel som si, že si pamätáš aspoň túto základnú vec,“ uškrnul som sa.
„Bože, Andrej, prestaň si zo mňa robiť srandu! Dávaj si na seba pozor.“ Hlas mala zrazu prehnane starostlivý. Pokúsila sa ma objať okolo krku, ale vyšmykol som sa jej.
„Mama, toto na mňa neskúšaj. Na čo sa tu hráš? Netvár sa, že ti na mne záleží.“ Matka sa zatvárila šokovane a otvorila ústa, že povie niečo na svoju obranu. Nenechal som jej nič povedať.
„Idem. Už na mňa kývajú,“ a hodil som očkom po spolužiakoch. „Maj sa pekne, mama,“
Zohol som sa, letmo ju pobozkal na líce a už sa poberal preč. No znova ma chytila za ruku, a strčila mi do nej zopár bankoviek a úpenlivo na mňa pozrela. Mala slzy v očiach.
„Dávaj si pozor,“ zašepkala ešte raz.
Uvedomil som si, že som bol na ňu až príliš zlý. Usmial som sa, avšak nie tým sarkastickým úsmevom, akým som ju väčšinou obdarúval. Poslednýkrát mi stisla ruku a ja som sa pobral smerom ku kamarátom. Už som videl tie posmešné pohľady, ktoré mi spolužiaci venujú, len čo sa priblížim na päť krokov. Našťastie si ma nikto nevšímal, len Tonick unudene prevrátil očami a kývol smerom k odchádzajúcej mame. Bez slova som prikývol a tým sa moja rozlúčka s mamou skončila. Odrazu sa pred nás postavila trojčlenná čata učiteľov. Ruky mali za chrbtom a tvárili sa prísne. Pery mali zovreté do tuhých čiarok. Najmladší člen skupiny, učiteľka Novotná, to však dlho nevydržala a rozosmiala sa.
„Tak decká, nebudeme z toho robiť veľké haló. Prosto a jednoducho: kto sa nebude správať slušne, ten letí späť. Netolerujeme žiaden alkohol, cigarety ani drogy. U koho sa to nájde, bude mu to zabavené a po prílete domov ho bude čakať milé prekvapenie,“ sladko sa usmiala a klipkala mihalnicami. Niekedy som rozmýšľal, prečo sa rozhodla stať učiteľkou. Postavu mala ako Barbie, vlasy by jej mohla závidieť aj tá z reklamy na Schaumu, vlastne celá vyzerala ako bábika. Učiteľ informatiky, pán Holb, ktorý sa v rebríčku „od najmladšieho po najstaršie“ umiestnil na druhom mieste, výstražne zdvihol prst a vzápätí roztiahol ústa do veľkého úškrnu. Treticu nám uzatvárala stará pani učiteľka, ktorá iste ešte pamätala prvé Česko- Slovensko, pani Bredová. Len tá sa tvárila vážne a otrávene, akoby jej sedela žaba na nose. Znechutene pozrela na vysmiatych kolegov. Týmto sa komisia skončila a všetci sme sa začali zberať na odchod. Pobrali nám batohy. Veľkou zábavou bolo prejsť cez bezpečnostné zariadenia. Kata, veľká punkerka, pípala asi desaťkrát. Raz pre vybíjaný opasok, druhý raz pre železné zicherky, tretí pre hodinky.
Bredovú skoro trafil šľak. Pipinka Kristínka mala v príručnej batožine krém na opaľovanie, čo som príliš nechápal, keďže bol len máj, a v Madride bolo práve sychravé počasie. Skoro sa rozplakala, keď jej ho zobrali a hodili do koša. Mne pípal mobil, otec mi písal, či som už vo Francúzsku. Nechápem, prečo práve JA musím mať takých starostlivých rodičov. Foter mi platí výmenný pobyt a sám nevie, kde sa ten pobyt bude akože konať. Niekedy bolo celkom fajn, mať takých nedbanlivých rodičov. Otcovi stačí povedať niečo zlé na mamu, a hneď mi zaplatí čo chcem.
Konečne sme nastúpili do lietadla. Sedím vedľa Tonicka, ktorý je asi môj najlepší kamarát. Z druhej strany sedela Kristínka, z čoho som bol najprv dosť na nervy, ale strčila si do uší nejaký ten jej trápny popík, a mne dala pokoj.
Z reproduktorov sa ozvalo: PROSÍM, PRIPÚTAJTE SA. ODLIETAME, a mne sa začali potiť dlane. Bol to môj prvý let v živote.
Lietadlo naštartovalo, ozval sa rachot a vzlietli sme. Letušky sa počas celého letu prechádzali medzi sedadlami a ponúkali cestujúcim občerstvenie. Keď okolo nás prešla tá čiernovláska, Tonickove oči boli sústavne prilepené na jej zadku, na čom som sa kvalitne zabával. Len tak potichu, nebudem sa predsa smiať kamarátovi. No keď si to všimla už aj samotná letuška a zdvorilo sa opýtala, či si niečo želá, nevydržal som a vybuchol som do smiechu. Tonick bol chudák, celý červený v tvári a ledva zo seba vykoktal: „N-n-ni-ee, nič si ne-neprosím.“
Letuška odišla k ďalším cestujúcim a mňa nechala s Tonickom samého. Ten ma štuchol do ramena a tváril sa veľmi nahnevane. Vlastne mi pripomínal naštvanú paradajku, čo vlastne nebolo zastrašujúce, ale komické. Znova som vyprskol smiechom, a nie a nie sa zastaviť. Tonick nakoniec prehryzol tento mierny trapas, a začal sa smiať tiež. Smiali sme sa asi dosť hlasno, lebo pipinka Kristínka sa na nás namrzene obrátila, vybrala si slúchadlá z uší a afektovane nám predniesla: „Ste ako malé deti. Ach, ste takí tráááápni!“ Znechutene odfrkla a znova si nastrčila slúchadlá. Justin Timberlake ju znova celú pohltil a my sme mali len o ďalší dôvod k smiechu navyše. Zavrel som oči, že si urovnám nejaké myšlienky, ale Tonick začal kecať niečo o novej počítačovej hre, ktorú včera našiel na nete. Celkom ma to zaujalo, a tak som nechal urovnávanie myšlienok na neskôr. Tento čas však počas letu nenastal. Ani som sa nenazdal, už sa z reproduktorov ozval hlas: PRIPÚTAJTE SA, PRISTÁVAME. Ou ou ou, a už sme boli v Španielsku.
Ako na potvoru muselo pršať, a tak som nič nevidel, len hmlu. Na letisko po nás prišiel mikrobus. Mali sme bývať v nejakom školskom internáte, v ktorejsi zapadnutej štvrti Madridu. Po veľkom zmätku s batožinou a spočítavaním, či nás je naozaj správny počet, sme sa konečne usadili v mikrobuse. Bredová sa ešte raz uistila, že nás je presne dvanásť a nie dvanásť a pol, a vyrazili sme do opršaných ulíc španielskeho veľkomesta.
Holb vpredu konverzoval so šoférom, krstným menom Juan, a Novotná rečnila s pipinkou Kristínkou a jej pätolizačkami Laurinkou a Saškou. Pravdepodobne o tom, kedy sa najbližšie pôjde na nákupy.
„...nemohli by sme ísť už dneees?“ afektovane zatiahla Kristínka. Novotná zaklipkala očkami, usmiala a odpovedala, že od nej to nezávisí. Kristínka smutne zvesila hlavu a za ňou aj Nika a Laurinka. Obrátil som sa k Tonickovi s otráveným výrazom, kamarát prevrátil očami a som si istý, že sme sa obaja v duchu modlili a zároveň ďakovali bohu za to, že tento výlet nemá na starosti pani učiteľka Novotná. Cesta ubiehala pomaly, vodič bol na mokrých cestách až príliš opatrný. Aspoň sme mali autobusovú prehliadku mesta.
Na internát sme dorazili okolo piatej popoludní. Pred dverami nás čakal uvítací výbor v zložení učiteľského zboru a pár žiakmi. Učitelia vybavil všetky formality a o chvíľu sme sa už trepali s ťažkými kuframi po širokom schodisku do vlastných izieb. Našťastie som bol na izbe s Tonickom, vlastne, nič iné nezostávalo, pretože boli iba štvorlôžkové izby a nás chalanov bolo presne.
Mišo a Filip boli v pohode, takí salámisti. Keby nepočúvali ten otrasný hip-hop...
K pipinkám priradili Katu, z čoho ich skoro porazilo. Ďalšie štyri dievčatá, také nemastné- neslané, sa ani za svet nechceli rozdeliť, tak čo iné zostávalo. Chudera Kata, naozaj som ju úprimne ľutoval. Dva týždne bude musieť trpieť tie hlúpe, ale ozaj hlúpe reči tých dievčat.
Izby boli vcelku veľké, neboli zatuchnuté a posteľ sa dala bez problémov identifikovať ako posteľ. Ušla sa mi tá pri okne, z čoho som bol celý happy. Tašku som hodil pod posteľ a vybalil si prenosné reproduktory. Zapojil mobil a už sme aj s Tonickom kývali hlavami do rytmu. No prišla Bredová, reproduktory nám zatrhla a bolo po nálade.
„...a vrátim vám ich až na konci školského roka! To si ako dovoľujete, hneď zo začiatku nám robiť zlé meno. Hudbu bolo počuť až na druhý koniec chodby!“ bliakala po nás piskľavým hlasom. Tonick sa tváril naštvane, mne to bolo vlastne jedno, pretože tá hudba sa dá počúvať aj tak. Len to nemá také grády. Mišo s Filipom boli celí šťastní, že nemusia počúvať tie naše „odrhovačky“.
Do večere bolo len zopár minúť času a tak sme sa usadili na moju posteľ a unudene, či unavene hľadeli von oknom. Pred nami sa črtala obrovská budova, pravdepodobne nejaký úrad. Vedľa bol futbalový štadión. Po ceste jazdili autá, nebolo ich však veľa. Celý svet vyzeral byť šedivo nepríjemný a nepríjemne cudzí. Tá myšlienka, že mi chýba domov sa vynorila prekvapivo skoro, ale teraz som fakt nemal náladu na nostalgiu.
Zišli sme po schodoch do veľkej kruhovej miestnosti s plážovými palmami v kvetináčoch. Bifľe nás už čakali, divil som sa, že sa nedali do radu zoradené podľa výšky, alebo abecedy.
Bredová s Holbom tam už stáli tiež a po schodoch schádzali pipinky s Novotnou. Keď sme sa tam konečne všetci pekne zišli, nasledovali sme Bredovú, viedla nás do jedálne. Tá bola už plná žiakov, všade panoval ruch a džavotanie. Ako sme vošli do miestnosti, celé osadenstvo stíchlo. Všetci na nás vyvaľovali okále, až mi to prišlo nepríjemné. Postavili sme sa do radu. Učitelia išli prví. Prisadli si k svojim španielskym kolegom a začali sa baviť. Len chuderka Novotná sedela tíško ako myška, pretože španielsky nevedela ani mäkké „f“. Nám sa ušiel stôl úplne vzadu. Prechádzali sme pomedzi úzke uličky a rovesníci zmĺkli vždy, keď sme prešli okolo nich.
Prevrátil som očami. Čo je na nás také divné? Len nie sme čierni ako tmavý chlieb. Sadol som si k stolu a prvýkrát sa poriadne pozrel, čo to mám vlastne na tanieri. Našu prvú večeru rozhodne nechceli nijako znechutiť, a tak stavili na obyčajné kuracie soté s ryžou. Mišo však nezabudol ohrnúť nosom. Svoju porciu som zjedol dosť rýchlo, keďže som bol hladný. Pri čakaní na ostatných som sa rozhliadal po miestnosti. Španielski žiaci sa na prvý pohľad ničím nelíšili od nás, slovenských študentov. Boli len o niečo tmavší, čo som si už všimol.
Po chvíli sme prestali byť stredobodom pozornosti a v jedálni znova zavládol šum. Pokúšal som sa čosi vyrozumieť z tej rýchlej reči, ale nič mi nedávalo zmysel. Asi to bude tým, že na španielčinu chodím len rok a neviem poriadne povedať ani len „ako sa máš“.
Nakoniec sme sa všetci postavili a pobrali sa späť do izieb. A vtedy som ju zbadal.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
alison
3. 2.febuára 2009 19:52
no veľmi pekné, naozaj v poslednom čase som žiadny lepší príbeh nečítala... bude aj pokračovanie?
Napíš svoj komentár