Milovala muža z fotografie, pretože nenávidela ten pocit blízkosti dvoch tiel.

Po troch hodinách spánku si dala poriadnu kávu a zapálila cigaretu. Pretože to bolo jej. Tým štartovala ďalší neúspešný deň. Nechcela to ani meniť. Načo meniť už tak zabehnutý systém? Vlastne, rána boli najkrajšie. Vždy bola zaručene sama, aj keď bol víkend.
Návidela tie studené letné rána, kedy bolo vidieť východ slnka a ona sa prechádzala po záhrade naboso. Robilo jej to dobre. Tie panenské kvapky, ktoré zbierala z trávnika jej chladili dušu a zamrznuté srdce.
V hlave mala prázdno, alebo len jednu myšlienku, ktorá sa vždy zakončila slzami.

Po ráne, ktoré bude ešte veľa hodín, potrebovala sprchu do ktorej sa veľmi vkladala. Snažila sa s vodou zmyť smútok a vlastnú vinu.
Vinu z toho, že je sama. Prečo je tak hlúpa a nenávidí aj tých, ktorí ju ľúbia? Alebo skôr len ľúbili.
Nedokáže mať pri sebe naozaj nikoho. Každý kto sa na ňu pozrel z menšej vzdialenosti, videl kto to vlastne je.
Lásku úspešne odrážajúca napodobenina života. Atrapa ľudskej rasy. Horšia ako divoké zviera. Zradnejšia než príroda.
Vždy keď sa našiel potencionálny záchranca, ona ho hneď zrušila, alebo mu dala ešte deň, aby vyslovil svoje požiadavky na ňu a ona sa s rýchlosťou vyparila z cesty.

Takého tupca ľúbila, ale zároveň nenávidela. Nedokázala vymyslieť spôsob na spoločné šťastie. Teda, pokiaľ nechcela hrať s maskou na tvári. Túto masku mala len pre všetkých, okrem neho.
Každý jeho dotyk brala ako útok voči nej samej. Prečo to robí? Nech nechytá to čo nie je dokonalé. Chcela, aby sa jej len dotýkal duševne. Nebola to svetuškárka, len nemala rada chvíle, ktoré ju zbližovali. Vedela, že to ju môže zmeniť a to si predsa nemohla dovoliť.
Nechcela skončiť ako iné. Z lásky v nemocnici, pretože sa tak rozhodol chlap, ktorý ju údajne miloval a chcel jej pomôcť. Nakoniec sa určite aj tak vyparí, ako jej nočné mory.

Nakoniec presvedčila aj svojho potencionálneho záchrancu, že to bola len hra a že ho nepotrebuje. Netrápilo ju či mu zlomila srdce. Ako prepáč si nahovárala, že aj jej nespočetne veľa krát zlomili srdce, ale nebrala do úvahy podmienky tohto zločinu.
Nebrala si na svedomie, že to ona hrala mŕtvu pri všetkom, kde mala ukázať svoju živočíšnosť. Vycúvala z každej možnej situácie, kde išlo o city.

Naučila sa milovať muža. On od nej nič nechcel. Žiadne dotyky, žiadne bozky, nemal žiadne podmienky a požiadavky na ňu. Nepotreboval nič. Ani jedlo, ani teplo. Uspokojil sa len s tým, že ho celé dni obdivovala na jednej fotografii, na ktorej sa na ňu krásne usmieval. Za ten úsmev mu bola vďačná, pretože to bol často krát jediný úsmev ktorý videla za celé dni. Mala ho na dosah ruky a nevadilo jej to.
Každý večer, alebo skôr každé ráno dala svojmu vankúšu tvár. Položila naň obrázok a on sa spokojne tváril aj naďalej. Celú noc ju strážil s otvorenými očami. Bol to jej anjel. Dokázala s ním viesť rozhovor. Začala plakať. Plakať nad sebou. Čo to robí?! Je šialená, prečo miluje niekoho z obrázku? On jej nikdy nedá objatie, po ktorom už roky túži. Až teraz jej začalo chýbať všetko to, čo si odopierala. Stále nebola dokonalá, ale chcela to. Chcela bozky a dotyky, ale nie len tak od hocikoho, chcela jeho! Len on by zahrial jej studené ruky a vôbec by jej nevadilo, že sa dotýka jej tela.

Po rokoch stretla muža jej snov. Doslovne.
Bolo ráno a ona sa rozhodla piť kávu v pohodlí nejakej kaviarne. Bola zaujatá časopisom, v ktorom obdivovala krivky žien. Ak sa to dalo nazvať krivkou.
Takmer naproti nej sedel on. Muž z fotky. Nedokázala sa ani pohnúť. Oči ju začali štípať a v ústach sa jej spravilo sucho. Čo bude robiť? Je dokonalý. Chcela cítiť jeho teplé ruky na svojom tele. Chcela cítiť jeho dych na svojom krku. Bol to pre ňu cudzí muž, no cítila, že ho chce. Nikdy nepotrebovala baliť mužov a dajú sa vôbec baliť? Doslovne nie!
Neznášala všetky tie články v časopisoch "ako zbaliť muža". No dnes to potrebuje, keby si aspoň jeden ten článok prečítala.
Sedel tam, v béžovom obleku. Jeho košela bola škoricová a kravata niečo medzi tým. Pery mal dokonalé. Spodná bola väčšia, ale nie moc a boli tak krásne ružové.
Sedela tam a čakala. Keď sa konečne pozrel jej smerom, neskrývala záujem a to, že ho pozoruje. Usmial sa a postavil. Prešiel cez uličku k nej, "smiem Vás pozvať na čaj?"
Odpadávala, je tu! Je tu! Chce si s ňou dať čaj. Jeho hlas. Má dokonalý hlas.
"Áno." Usmiala sa. Keby ten muž vedel, že je vlastne obohatený o pôžitok jej úsmevu.

 Blog

29 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu