Dnešné ráno malo divný nádych. Doslovne. Môj nádych vo mne evokoval vzrušenie a rozcítenosť. Tie štyri steny toho bytu som spoznala už na prvý nádych. Tie periny rovnako a vôňu toho tela tiež. Dnešok som skúmala čuchom. Bála som sa otvoriť oči a presvedčiť sa. Bála som sa, že ak sa otočím, už tam nebude. Nebude ten, ktorého som cítila aj napriek vzdialenosti a veľkej blízkosti.
Lovila som v myšlienkach čo sa deje, dialo, bude diať. Prvá myšlienka, "som tehotná". Nie. Som plná jedla a cítim sa sýto. V ústach som mala sladkú chuť a na perách úsmev. Kútiky mojich pier smerovali nahor. Precitla som dotykom, ktoré ma hriali na páse. Medzi stehnami som cítila blízkosť tretej nohy. Nebola moja.
"Zahoď všetko preč. Dnes ži dneškom a neber si so sebou ani kúsok tých ľudí tam. Nevidia ťa. Aj keby. Nie si povinná im niečo vysvetľovať, nie je sa začo hanbiť."
Úprimné oči na teba pozerali.
Takmer sen.
Ale nie, nič také.
Skutočné slová. Zo skutočných úst.
Jeho úst.
Toho, čo chcel byť len osoba, ktorej budeš vykať a ten, ktorý chcel byť len kamarát.
Aj tak neverím. Nemôže byť niečo takéto reálne. O tomto okamihu som toľko snívala. Že tam bude niekto podobný.
Zvrtla som sa a pozerala som presne na tú tvár. Tie vlasy, ktoré som včera prvýkrát hladila. Tie líca, ktoré som včera prvýkrát držala v rukách, tie pery, ktoré som včera prvýkrát bozkávala.
Dotkla som sa prstom jeho tváre, aby som sa presvedčila že to nie je len ilúzia. Nebola.
Otvoril oči, hľadel na mňa a usmial sa. Tvárila som sa veľmi prekvapene. Čakala som nejaké slova o tom, že to bola chyba. Začal sa smiať a ja s ním. Smiech priamo z duše, srdca.
Presvedčil ma o živote a šanciach. Že aj ja, ona a my všetci máme právo na život a právo na to, aby sme ho žili čo najlepšie. Aby bol plnohodnotný a plný lásky a šťastia.
Už nikdy nechcem byť obyčajná. Aj napriek tomu, že ho stratím. Svoju chuť už nenechám nikomu odobrať z môjho života. Chcem prežiť ešte veľa takých rán, chvíľ, ktoré ma povzbudia, obšťastnia.
Viem, nikdy to už nebude také dokonalé.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tanickina
22. 10.októbra 2011 20:49
teraz sa tak usmievam, že snád aj svetielkujem ešte stokrát viac
Napíš svoj komentár