Ponevieram sa po záhrade a tu zrazu nájdem hrdzavý klinček! Takto cez skúškové, mám ja z toho kopu radosti, trávim asi pol hodinu tým, že gigamravca prehováram, aby mi naň poliezol, že by som mu zrobil nechutne ostrú fotku. A nie! Mravec aj keď polezie, ani za Pána Boha nezastane, a tak je výsledok polhodinovej makačky totálne rozmaznutý ako hovno na určitom papieri. A tak som sa jašil aspoň ináč s tým klincom, dajaké fotky som tu aj dal, reku, nech sa Salad Finger natrimí a poteší (ja som sa).
Celý nabudený, vyštverám sa v zapätí na bike a brázdim ulice, bo sa mi nechcelo ďaleko chodiť, doriti, totálne som zlemravel za posledné štyri (päť?) dní a vravím si, nevadí, nejako to vypeckujeme – šup na cintorín a na schody. Tak už hopsáme, di-di-di a blbosti a dajako to nejde a zisťujem, že povolenou teniskou sa fakt blbo skáče. Ale nie, veď načo by som s tým niečo robil, za takýchto mizerných podmienok som ešte nejazdil – treba vyskúšať. Za to, že som si nenabil celú papuľu, vďačím len svojej sprostote, čo mi vytrvalo garantuje šťastie. Nič, relax a punk, vezieme sa ďalej...
Strmá cesta, obrubník, bunny hop, chodník, odbočka, garáže, klasika... Ale nie! Na odbočke Matuzalem s dvoma rovesníčkami, nedá sa lomiť, ešte aj štrku do bludu a samotný Ulrik von
Špik, čo prejde pri troche byliniek aj neprejditeľné a nezrube sa pri tom, letí! Neverím! Vybehol jeleň z hory, diviak za chrbtom, doberman pár decimetrov za zadným plášťom, dub cez cestu a nič, ale traja vypatlaní dôchodcovia a čisté jatky! Akože, aby bolo jasné, zasa mám svoju dôstojnosť, dopadol som na rovné nohy ako Neo v Matrixe, ale predsa! Bike vo vzduchu, ja vo vzduchu a zrazu na vlastných! Toto už počítam za fail! A ten starý kretén sa ešte spýta: „Zavadzám?“ NO NIJEEEE, ja zvyknem tamto miesto len tak obchádzať a dávať 90° doprava! A práchnivejúca baba s hrablami v ľavici: „Jój, ja som sa tak zľakla!“ NO JA SOM SA NEZĽAKOL, VÔBEC! Ja úplne pravidelne padám na miestach, kde by sa ani decko nevytrelo. OI! A nech sa ma ešte RAZ niekto opýta, prečo naberám babku pod Havranom na nárazník, keď sa nie je schopná pratať za krajnicu! A nech mi niekto vysvetlí, prečo sa nikdy nie sú schopní hneď uhnúť, ale urobia krok k stredu, zastavia, pravotočivo sa zvrtnú rýchlosťou z posledných síl doťahovanej matky, nahodia debilný ksicht a až POTOM učinia potrebné opatrenia, aby sa dostali z mojej trajektórie!!! Iste, nehovoriac o tom, že kým sa celý tento retardovaný proces transformácie uskutoční, prvý jazdec je už dávno v prdeli.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
kemuro  14. 5. 2011 19:53
hentohle ma rozosmialo viac jak to porno
2 
fotka
titusik  16. 5. 2011 22:35
Napíš svoj komentár