Dnes som totálne rozcítený na najvyššiu možnú mieru. Bola to posledná hodina s ňou. Ako idiot som tu dva semestre ostával o deň dlhšie (inak by som padal domov už stredy, podľa nálady utorky) a toto bol ešte aj štvrtok Š.
Je to jedna z najkrajších bytostí, aké som kedy zažil. Neviem absolútne nič o jej zázemí, o jej osobnom živote, o jej záľubách typu šport, príroda, cestovanie... Ale pár viet stačilo na to, aby som jej z hĺbky svojho bytia želal neustále len to najlepšie.
Éterická, inteligentná, roztomilo asertívna, čistá, prirodzene nádherná, nenápadná, podprahovo omamne voňavá...
Z každej vety bolo cítiť, že hoci sa snaží tváriť „akademicky“ a distingvovane, dýcha z nej šibalka, ktorá by sa najradšej neskrývala. A keď už tých formalít bolo mnoho, uškrnula sa a ten krásny detinský živel konečne vypustila na povrch.
A tak sme si zrazu tykali.
Niekedy prišla na čas, striktne očesaná, mierne namaľovaná, inokedy dobehla na poslednú chvíľu s rozkošne rozcuchanými vlasmi a previnilým úsmevom.
Keď nám chcela priblížiť nejakého umelca, priniesla obraz (isteže, obrázok obrazu), pustila nám film alebo pesničku. Dnes sa stalo, že jej pri pesničke zvlhli oči. Neznášam hudbu, čo nám prezentovala, znervózňujú ma filmy na ten štýl, ale v súvislosti s jej bytosťou – boli rovnako krásne, plné nehy, odhodlané vnímať len tie pekné veci tohto sveta.
Keď sme sa lúčili (bolo nás v kurze šesť a ona), neskutočne som ju túžil objať a reálne jej povedať, ako veľmi chcem, aby bola šťastná a nikto jej nikdy neurobil ani štipku zle.
Povedal som jej akurát tak tradičné: „Maj sa krásne.“
Keby som nebol taký buran a odroň, dnes by oči určite zvlhli aj mne. Lenže mňa na takúto mieru dokáže rozcítiť len napríklad tak cibuľa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
padlyanjel
12. 5.mája 2011 19:01
Aj ja som sa dnes takto s niekym lúčila ale nezmohla som sa ani na ahoj, vždy utečiem
Napíš svoj komentár