Prišlo na mňa dlhé obdobie, kedy som nepísal (asi týždeň) a cítil som sa pri tom úplne zbytočný. Nemal som nejakú extra ani neextra inšpiráciu a čo sa týka môjho života – koho by zaujímalo čítať o tom, ako ma príšerne serú ľudia, keď sa ženiem mestom/poľom/lesom na biku?!
Momentálne som však natoľko nadopovaný, že napíšem bar aj o pavučine. Zachcelo sa mi dobrého skutku a vravím si, že pomôžem babke a dedkovi pooberať jahody. Ešte idem, stretnem ich na ceste a reku, šak maník, viem ustáť mrte dlho na mieste, ešte si pri tom aj podskočím, pokojne môžem „ťahať“ popri nich. No ale keď stretli kamošku z kostola, to už bolo moooc, hrozne moc, úplne najviac! To som fakt nezvládol.
Tak fotím zatiaľ dieru na verande, brutálne fascinujúci pľac, kopa pavučiny, debilín, hovadín i keksov. Tam zaostrím, hen zaostrím, obklopuje ma umenie, cítim sa dokonale, celkom som zabudol na to, ako neopísateľne som sa nasral pri odomykaní bráničky. Ide o udržanie biku bez brzdenia pod uhlom päťdesiatjeden stupňov aj tridsaťšesť minút na brutálne strmých schodoch, že netriafam ani za nadreta, nie ešte za triezva, na zámku je nasadená chujovina, ak sa aj podarí zámok odomknúť, nejde vytiahnuť z dier a to som ešte nespomínal bazmek, čo ešte aj po odomknutí a vytiahnutí oného istí tú pokrivenú zliatinu! Myslím, že teraz si to vie každý úplne živo predstaviť. Moje nasratie bolo až také obrovské, že som mal po vpadnutí dnuka chuť z celej sily šmariť bike do záhonu pivónií. A to už horšie byť nemôže!
Mimochodom, máme na záhrade jeleňa a nie som to ja. V praxi to vyzerá okrem iného aj tak, že rozkvitnuté hlavičky ruží sú starostlivo poodštíkavané a zostáva len to gro. Ako u Addamsnovcov. Jeleň to žere. Chcem sa ho popýtať, či aj s ucholakmi. Nenávidím ucholakov. V ružiach je ich do bludu. Aj v ríbezlach. Do plynu s nimi! No ale keď je tam ten jeleň – dobre im tak. Nech len žere.
Blížila sa búrka, tak reku, vybehnem na také pole, kde je nádherný výhľad na hory. Pri troche šťastia vyčíham blesk a bude to fotka dňa namiesto pavučiny! Ale hovno, kdežeby som mal ja šťastie na fotenie blesku – akurát som tak mohol pocvakať panorámu, lenže aj na to som bol zrazu lenivý. Tak stojím v strede poľa ako úd v necenzúrovanej reklame na Clavina, bike opretý o seba, však hádam ho netresknem do zelených slnečníc, keby šlo o kukuricu, nepoviem – tak nacvičujem s foťákom, nielenže ide okolo baba so psom, že sa nemôžem sústrediť na fotku, ešte aj bike mi zrazu padne, drgne do mňa – foťak mi zasa vynadá, že „takhle nejde snímat panorama!“ a ja mám čo robiť, aby som sa nezdrbal aj s bikom. A takto si tu žijeme, nevraviac o tom, ako som skoro nabúral do Tatry, zrazil nudistu na hrádzi a vletela mi megamucha do oka, takže cca tri kilometre som šiel po pamäti a v bolestiach!
A teraz pointa – včera som vyfasoval na okno ružu vo váze. Ešte sa pýtam, načo mi to tam je, preboha, konečne som bol rád, že tam nie sú rajčiny a keď sa dačo deje, môžem bez problémov otvoriť okno, vyteperiť statív a realizovať sa smerom k oblohe. No a dnes, dívam sa – ruža umrela! Tak normálne ti mám brutálnu výčitku, že som ju zabil ignoratskou, negatívne ladenou energiou, ktorú som k nej vyslal a po akom-takom odparení/vytriezvení sa zdôverím mamke s kvetinou v ruke. A tu mi spadne kameň zo srdca – ona tam opomenula dať vodu!!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
néžené