Juri sa cítil príšerne. Za posledné tri dni spal veľmi, veľmi málo na to, aby ho telo dokonale poslúchalo. Navyše, namiesto toho, že by svoju energiu sústredil na pohotovú reakciu, zamyslel sa, prečo musí opakovať to, čo uviedol v životopise. A potom – bol to jeho prvý pohovor. Skutočný pohovor v skutočnej kancelárii, akú doposiaľ videl akurát tak vo filmoch. Bol nesvoj.
Nadýchol sa a vystrašene začul, ako sa mu z hrdla vydral chrapot. Krátko si odkašľal a konečne povedal: „Viem anglicky, nemecky, francúzsky a... A v podstate aj latinsky.“
„Čo znamená v podstate?“ opýtal sa úlis chladne a pokojne. Tak odporne pokojne!
„Že... nikto sa so mnou po latinsky nerozprával a som si istý, že keby som aj rozumel, nedokázal by som plynulo odpovedať a potom... No, rozumiete, je to... mŕtvy jazyk... A ja som v ňom... dosť... kostrbatý...“
„Ty kretén, ty kretén!!!“ zatínal pery, keď si uvedomil, že prinajlepšom kostrbato pôsobí aj v slovenčine.
Nespal preto, lebo si nemohol dovoliť zaplatiť nijaké bývanie. Ešte nebolo najhoršie. Ktovie, tých pár eur sa môže zísť aj neskôr. Len sa potuloval, ak sa dalo, zdriemol, ale najmä si dával pozor na veci.
No ak bude takýto nevyspaný a blbý aj naďalej, k nijakým peniazom sa tak ľahko ani nedostane!
Vôbec sa nečudoval, že sa konskej tvári nechcelo počúvať ďalšie koktanie. Muž Jurimu venoval jeden zo série nacvičených nepriehľadných pohľadov a spustil:
„Pán Parák, zdá sa, že vás niečo, takpovediac, obchádza. Nechcem vás tu zbytočne držať, ak však máte ozajstný záujem pre nás pracovať, prídete o týždeň. Verím, že sa dovtedy uzdravíte. Váš životopis je veľmi pôsobivý, avšak očakávame od vás aj pôsobivé vystupovanie. Som presvedčený, že len nemáte svoj deň. Dovidenia.“
Juri chcel niečo povedať. Veľmi to chcel a vedel, že by to bolo naozaj na mieste. Ale zasa sa len nadýchol, čosi v ňom zachrapčalo a pripravované vety sa zmenili na kašeľ.
„O týždeň,“ konská tvár už akiste strácala aj predstieranú trpezlivosť.
Chcel ujsť. Túžil sa schovať, najprv najesť, potom zababušiť do perín, zabudnúť na celý svet a poriadne sa vyspať. Namiesto toho mohol akurát tak premýšľať nad tým, kam sa podeje. Ešte je vcelku teplo. Ešte sa to dá. No jeho trénované telo sa beztak búri. Takmer nijaké jedlo, takmer nijaký spánok, takmer sústavný stres. Je chorý a môže to byť ešte horšie, napriek otužilosti a všetkým tréningom. A do toho škola. Nehovoriac o tom, že už včera bol posledný deň, kedy mohol povedať, že ešte nesmrdí.
Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale dostať sa na okraj mesta, preliezť dva a pol metrový betónový plot a zastrčiť sa niekde v starej kancelárii rozpadávajúcej sa firemnej budovy, bolo asi to najlepšie, čo mohol urobiť.
Zoskočil na trávnik, posiaty črepinami, a zakrádal sa dnu. So západom slnka sa už tradične dvihol dosť silný vietor. Útroby budovy kvílili. Snažil sa sústrediť, či medzitým nezačuje niečiu prítomnosť. Márne. Vietor sa hlučne hral s hocičím, čo mu prišlo do cesty.
Juri mohol počuť všetko, a predsa nič.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
meredithgrey
24. 2.febuára 2012 23:45
meredith ľúbiť juri a neznášať konská tvár.
Napíš svoj komentár