Od prvého momentu čakám na znamenie, nech viem, na čom v deň boja som. Znamenie prišlo skôr, ako som sa nazdal – na karte mi zostalo 69 centov. Vedel som, že v tento deň budú stáť bohovia s vervou pri mne. Preto som zasa učeniu nejako veľa nedal ani v buse. Zaspal som sladko-presladko a všetky papiere mi (lebo nie som schopný si ich usporiadať, založiť, nechce sa mi s nimi skrátka nič) postupne popadali z rúk a to som si uvedomil až potom, keď zletel posledný a prvý bol takmer pri šoférovi. Sedel som v päťke. Tváril som sa, že nič. Dajaký maník to ale nevydržal, tak mi ich všetky popodával. Pes. No tak díky. Narval som ich do tašky a spal som ďalej. Vlastne ešte nie – bolelo ma brucho, a tak som si odpil. Fuck! Neboli tam bublinky! Znamenalo to jediné – nalial som si z fľaše, ktorou mamka zalieva kvetiny.
Nejako sa stalo, že som sa prebral a už len sledujem, ako sa nestíham vymotať z busu. Vravím si, to nič, dajako sa skoordinujem a podarí sa, nemôžu ma tam predsa nechať. Tváril som sa, že na svoju retardáciu vlastním fakt pádny dôvod. Autobusár mi zatrepol dvere hneď za riťou a nepovedal nič. Však ma má rád. Však kto by nemal.
Na prvej hodine som sa dozvedel, že som najdebilnejšia existencia pod slnkom. Vždy sa mi to v pondelok cca v tom istom čase prezentuje ako novinka a vždy mi to príde smiešne, len mi je niekedy blbé smiať sa simultánne s týmto poznaním. Môžem si to dovoliť. Som blbý. Dnes ešte viac. Teda nie som blbý ešte viac, smial som sa ešte viac.
Tradične sa rozdrapuje a vykladá, tradične nespolupracujeme a ešte aj po hodine dojde spolužiak (druhý najcnostnejší, prvý najučeniachtivejší a taktiež prvý najnežnejší chlapec) do triedy zmätený, akoby ho čerstvo vypľula hviezdna brána a mrmle: „Nevedel som, že dnes začíname skôr....... prepáčte....“
Pritom sme začali v úplne zvyčajnom čase. Uniká mi to – bus ho prinesie asi o hodinu prv ako aj mňa a tak sa vždy vedno venujeme našej primitívnej raňajšej konverzácii. Nechápem, ako sa práve jemu mohlo stať, že prišiel omylom v súčte o dve hodiny neskôr. Nevadí.
Aktívna mu káže dočkať pred triedou a zúčastniť sa s druhou skupinou.
Ponížene prikyvuje a už sa stráca za dverami.
Tečú mi slzy, bifľoš je konečne za väčšieho chuja ako ja.
Spolužiačky hystericky kričia: „Nemôžeš ísť s druhou skupinou! Hneď po tejto hodine máme skúšku!“
Mrem, už som asi pod lavicou a aby som nevydával také príšerné zvuky, odpíjam si z tej kvetinovej vody.
Na skúške bolo úplne super. Všetko som mal pod sebou. Vlastne len foťák. Potom som však prišiel na to, že ZROVNA tú potrebnú časť som nevyfotil... Fuck.
Zo štyri hodiny, čo ostávali k hardcore testu, som si predsavzal využiť učením, lebo hentam mi už nič iné nepomôže. Pustil som sa do toho s jednou obľúbenou kamoškou.
La-la-la-la-la-la...
A vlastne mi to ani nepomohlo. Čo sa testu týka.
Písali ste už test, pred ktorým tiekli slzy väčšine spolužiačok, cez ktorý tiekli slzy všetkým spolužiačkam a po ktorom slzili už aj daktorí spolužiaci (dokonca východniar!!!)? Ja dnes hej. Uvedomujem si, že niečo je vo mne asi čudné, lebo zasa som sa chcel smiať, ale na druhú stranu – ako môže ísť do vojny niekto, koho rozplače skúškové???!!!
Moje kráľovstvo evidentne nie je z tohto sveta...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
kemuro
16. 5.mája 2011 22:22
no. hento som chcel. rehotať sa!
Napíš svoj komentár