Nebol starý a ošúchaný ako ostatné domy v ktorých straší. Vyzeral akoby ho práve boli postavili. A to už v ňom pekných pár rokov nikto nebýval a nik sa oňho nestaral. Najzaujímavejšie však bolo, že aj keď tento dom nikdy nebol zamknutý, žiadny tuláci tu neprespávali, ani raz nebol vykradnutý a večer odtiaľ bolo počuť zvláštne zvuky.
Pomaly sme vošli do vnútra. Žiadny prach, pavučiny, neporiadok, všetok nábytok na svojom mieste, akoby sa tu upratovalo každý deň. Nič strašidelné tu na prvý pohľad nebolo. Prešli sme celé prízemie a hneď potom aj poschodie na ktorom bol veľký pekný balkón s výhladom na okolité lesy.
Dom stál na kopci asi kilometer za dedinou a bol obklopený hustým lesom. Vdaka nemu sem ľudia z dediny vôbec nevideli. Nikto nevedel pochopiť kto a prečo staval taký krásny dom uprostred lesa. Vôbec sa sem nehodil.
Veci sme si všetci zložili v jednej izbe na poschodí. Zobrali sme špekačky a chystali sa dolu opekať. Robo s Marošom hladali drevo no a ja som zatiaľ ukladal kamene a prichystal všetko ostatné. Strihali sme, že kto bude mat tú česť zapáliť oheň. Ako vždy, vyhral som. Rozhorel sa celkom rýchlo. Sedeli sme tu takto pri ohni vyše dvoch hodín. Slnko už skoro zapadlo a tak sme sa vybrali do našej izby na poschodí. Museli sme do nej presunúť ešte jednu posteľ z vedľajšej izby, pretože v nej boli len dve.
Odbila polnoc!! Hráme karty a rozprávame sa. Milujem takéto noci, keď môžem byť so svojimi najlepšími priateľmi, tak ďaleko od všetkého. Bohužiaľ nebývajú často a preto si to užívam. Zrazu po mne prebehli zimomriavky. Až teraz som si uvedomil kde to vlastne sme. Pozrel som sa na okno. Vonku bola strašná tma, stromy sa strašidelne kývali a vydávali šuchotavé zvuky . Aj Maroša s Robom divne striaslo. Vedel som, že to na nich prišlo tiež.
Zrazu z ničoho nič udrel blesk, vypadla elektrina a mi sme sa ocitli v úplnej temnote. „To budú len poistky nebojte sa,“ povedal Robo, ktovie prečo tak potichu,“ zídem dolu a napravím ich! Len mi prosím vás podajte baterku!“ Začali sme ju hľadať. Hrabal som v batohu asi päť minút no našiel som ju. „Tu máš!“ Zapálil ju a podišiel k dverám. Chcel som ísť sním, ale povedal, že to zvládne, že sa nebojí nijakej tmy. Otočil sa a odišiel z izby.
S Marošom sme si sadli na posteľ a načúvali. V tom tichu sme počuli všetko. Robo bol už dole, prezradili to jeho hlasité kroky. Srdce mi splašene bilo. Sedel som a nevládal som sa ani pohnúť. Ešte stále bolo počuť jeho kroky. No zrazu všetko stíchlo a naše dýchanie sa mi zdalo až príliš hlasné. Začuli sme splašený výkrik a následne zvuk rozbíjajúceho sa skla. Vyskočili sme. Ďalšie zvuky nenasledovali. „Čo sa stalo??“ opýtal sa Maroš.
„Neviem. Pôjdeme dole a uvidíme. Zrejme si z nás robí srandu, veď vieš aký je.“
„Viem, neprežil by keby sa takú príležitosť nechal újsť.“
„Nájdi svoju baterku a pôjdeme dole!“, povedal som. Hrabal sa v batohu a o chvíľu nám už spríjemňovali život jej svetelné lúče. Vyšli sme na chodbu a osvetlili schodisko. Vyzeralo strašidelne. Pomaličky sme zostupovali dole. Dlhé tiene o ktoré sa postarala baterka nás nepretržite prenasledovali. Nepríjemný pocit. Dúfam, že si z nás naozaj len strieľa. Ale v tomto dome sa predsa len diali čudné veci. Prečo tu toľké roky nik nebýva? A prečo ho ani nik nevykradol keď zámky neboli zamknuté? To je teraz ale jedno. Musíme nájsť Roba. Z kuchyni svietilo do chodby svetlo. Bolo to svetlo jeho baterky. Zastali sme. Na stene sa mihol tieň. Je jasné že v kuchyni niekto je. „Už sa ukáž, nie je to také vtipné ako si myslíš!!“ zakričal som. Ticho. Vošli sme do kuchyne a zdvihol som Robovu baterku zo zeme. Zasvietili sme pred seba. Bože môj.. Robo visel cez okno vonku. Pol tela von a pol dnu. To nemôže byť pravda. Sklo bolo rozbité, a po zemi pomaly tiekla krv. Bol mŕtvi! „Čo sa to preboha stalo!“ spýtal sa Maroš a hlas sa mu triasol. Neodpovedal som, iba som pozeral na to okno a môjho úbohého mŕtveho priateľa. Niekto, alebo niečo ho muselo zabiť. Videli sme predsa na stene ten tieň. Musí byť niekde na blízku. Srdce my skoro vyskočilo z hrude....
Toto bola prvá časť. Prosím napíšte ako sa vám páčila, aby som vedel či sa mám ponáhlať s napísaním druhého dielu
Napínavý príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
2
diki za nazor potesil si ma.
Hned sa pustim do pisania pokracovania.
Hned sa pustim do pisania pokracovania.
Napíš svoj komentár
Je to popretkávané výbornou hororovou mystikou. Človek je zvedavý, čo sa stane rozhodne ďalej, lebo ho to zaujme.
Kedysi som sa takejto tvorbe sám venoval. Tie príbehy sú vždy zaujímavé, záleží viac na tom, či ti ten žáner sedí (čo mám zatiaľ pocit, že hej)
Proste - je to dobré, hodnotím známkovo na 1- (kvôli pár gramatickým chybám, ale to sa môže stať) a rada - pokračuj.