Išla som po meste,
prebehla som...na ceste,
v tom auto zraziť šlo ma,
to bola moja posledná vidina.
Teraz som tu hore a pozerám sa na ne,
na tie krásne chvíle,
moje premrhané.
Nie je to tu o tom,
vidieť iných ľudí,
vidieť svoju sprostosť,
a splácam to svojim pocitom,
zo zlého sna sa nebudím,
som v ňom a žiadam o milosť.
Ako to už býva,
nikde nie je večnosť,
budúcnosť sa skrýva,
a prichádza vtedy,
keď máme dosť.
Ležím nehybne,
a už ani neviem kde.
Kde som?
Je to nebo?
Peklo? Nie!
Som im tu pre radosť!
Takto sa zahráva,
s ľuďmi a strachom?
Je to ich hlúpa hra,
kým aj oni nezapadnú prachom.
Zvíťazila som nad nimi,
a opäť chodím po meste.
Prebehujem cez cesty,
a oni nevedia presne kde.
Už je to takto dlhšiu dobu,
jak vravia, nevysmievaj sa bohu,
dopadneš zúfale, ak nie ešte horšie,
beriem si z toho príklad a myslím na veci lepšie:
Žijem si svoj život, stále, doposiaľ...
Ľudia okolo síce majú žiaľ,
ale čo už je mňa po tom,
veď už súd zapadol prachom.
Takto sa to vlečie ďalej,
...kým som neskočila dole.
Neviem vlastne kvôli veci akej,
asi ma počuli tam hore...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár