Neznášam to, keď je niekto nervózny a na ulici, úradoch, v MHD a všade inde kde sa stretávajú (zväčša nedobrovoľne) cudzí ľudia, prenáša svoju zlú náladu. Nadáva a podobne. Kto je na to zvedavý? Dobre, občas aj ja mám zlý deň, som nervózna, vyčerpaná, a najradšej by som všetkých poslala do pi.. . Lenže...vyriešia sa moje problémy tým, že vynadám úplne cudziemu človeku? Áno? Nie! Iba viac ma to rozhnevá a budem mať ešte horšiu náladu.
Keď mávam zlé dni, tak ma vie potešiť a zlepšiť náladu už len to, keď je niekto ku mne milý. Napríklad prídete do nejakého obchodu, alebo podniku a zamestnanec sa k vám správa s úctou a milo sa na vás usmieva, príjemne na vás rozpráva, a celkovo aj pôsobí. Takýto ľudia vám nečakane spríjemnia deň, a potom si poviete, že na svete ostalo ešte nejaké to dobro, a oplatí sa žiť, že pár ľudí ešte stojí za to
Avšak pri tých negatívnych slovných spojeniach, čo si niekedy úplne neznámi, cudzí ľudia na ulici vymenia sa nestíham čudovať, ako doba pokročila. Technicky, vynálezovo. Ale ľudia nepokročili nikam! Možno tak o krok späť. Pretože namiesto toho, aby sme sa tešili, že nám určitá technika, stroje pomáhajú uľahčovať prácu sa stále niekam ponáhľame a prestávame si všímať svet okolo seba. Náhlime sa niekam do našej vysnívanej krajinky. Zistíme možno neskôr, že svet vytvorený podľa nás nikdy nebude, a až na tom úplnom dne si uvedomíme, že sú nám dobrí aj ľudia, ktorí vedia porozumieť a ktorí vedia dať radu platnú do života. Zatiaľ však ostávame takýto... :/
(1.časť)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
greendgirl
15. 1.januára 2011 18:55
máš úplnú pravdu!
Napíš svoj komentár