Športy ako volejbal, alebo hod kriketovou loptičkou mi nikdy nešli, proste neviem to. Buď hodím do diaľky cca pol metra pred seba, alebo do väčšej diaľky, ale úúúplne krivo, alebo za seba (áno, stalo sa mi to, a nie raz), či vyhodím loptu do vzduchu a tá mi potom za moju nešikovnosť uštedrí úder do hlavy.
Šťastie, že som už zo zdravotných dôvodov( nie kvôli rozbitej hlave medicimbalom ) oslobodená z loptových hier, aj tak to u mňa nemalo nikdy žiadny zmysel. Ale vrátim sa k tomu behu.
V úvodnej časti Motivačného syndrómu som písala o zmene – životného štýlu, alebo zvykov (je to jedno, nazvyte si to ako chcete).
Už dlhšiu dobu som chcela chodiť cez víkendy, ktoré trávim doma behávať na dráhu. Nikdy som však nešla, lebo:
Bola zima.
Nevedela by som preskočiť ten plot.
Keby som tam šla určite by tam už niekto behal a hanbila by som sa tam potom ísť.
Zbytočne by som pri behu prechladla a nemohla ísť do školy.
Mala by som svalovicu a nechcelo by sa mi cestovať.
Bola som už trochu prechladnutá a nechcela som viac ochorieť. Nemala som si na beh čo obliecť.
Medzi tými 15 pármi mojej obuvi sa nenašla ani jedna na beh. Každú chvíľu to vyzeralo tak, že začne pršať.
A iné výhovorky, ktoré ma momentálne nenapadnú...
Včera ráno som venčila psa a dívala som sa na tú dráhu. ,,Je celkom dobré počasie, mohla by som sa k tej dráhe nejak už konečne dokopať.“ Áno, dokopať, pretože som/alebo dúfam už len som bývala/ jednou z tých osôb, ktorú treba k niečomu 3000 krát prehovárať, aby sa jej aspoň trochu začalo chcieť.
Povedala som si: Vždy som chcela chodiť behávať. Keby som už dávno umrela, prišla by som o túto možnosť, a ľutovala ju! Takže idem!
Na dráhe práve niekto bol. Prišla som domov zo psom. Počkala kým ten chlap dobeží a vypadne. Obliekla som sa, a šla som sa snažiť preskočiť plot Zvládla som to, len som zistila, že čím dlhšie nohy mám, tým ťažšie sa preskakuje, či vlastne to bude asi tým, že som dlho ploty preskakovať nemusela Asi to bude tým...
Zabehla som si 11 kolečiek. A predstavte si neubudlo zo mňa. Zvládla som to. A dnes ráno ako som dovenčila psa, znova som šla behať. Dokonca aj preskočiť plot mi šlo lepšie Zabehla som o dve kolečká viac ako včera a som rada, že som sama sebe splnila už niečo, po čom som túžila dlhšiu dobu
Len dúfať, že si pri tom preskakovaní nerozbijem hlavu – a vidíte, zase ďalšia výhovorka z mojej zbierky
Kebyže stále každý myslíme takto ako ja/teraz niekedy, alebo ako stále predtým/, tak sa nikam nepohneme.
Preto: vždy si hovorte, že to zvládnete, ak nie nejak to byť už musí (to ak nie je ďalšia myšlienka z môjho vyhovárania sa – to si nevšímajte).
Plňte svoje sny za každú cenu. Oplatí sa to, veď žijeme len raz. A bez ohľadu na to, či už niekto verí, alebo neverí na posmrtný život...predstavte si, že by váš čas na tomto mieste skončil. A teraz by vám váš život premietli, a tam niekde mimo pozemského sveta by ste si vyčítali toľkých možností, ktoré ste kvôli hlúpym výhovorkám neuskutočnili!
Zamyslite sa
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár