„Čo je?“spýta sa ma.
„Nič, nemôžem sa na teba pozerať?“
„Nie!“
„Prečo?“
„Lebo!“
„Prepáč“postavím sa z postele. Podídem k nemu, sadnem mu na koleno a ruku si prehodím cez jeho krk.
„Čo chceš?“
„Ešte neviem“nakloním sa k nemu a pobozkám ho.
„Prestaň, stačilo už. Máš veď priateľa“
„Nemám, Krištofko som slobodná a môžem si robiť čo sa mi zachce“
Prekvapene na mňa pozrel a usmial sa.
Ideme von s Krišom. Poprechádzať sa. Len tak sa túleme po večerných uliciach ruka v ruke. A rozprávame si o svojich zážitkoch. Zastavíme pred jedným podnikom. Pri ktorom stojí Timea s kamoškami. Krišo sa dá s nimi do reči. Ja si ich nevšímam. Pohľad mi smeruje na druhú stranu. Ďalej vedľa cesty je veľká vŕba a poď nou skrčená voliaka postava. Mám zvláštny pocit.
Krišo sa baví s babami. Ja sa od nich vzdialim, prejdem na druhú stranu cesty. Pomaly sa prikradnem k stromu. Vidím pod ním sedieť chalana, ale nevidím mu do tváre, pretože má hlavu položenú na kolenách. A ruky omotané okolo skrčených nôh. Pristúpim k nemu a pohľadím ho po vlasoch. On sa strhne, pozrie na mňa so slzami v očiach. V tedy si uvedomím, že to je ten emák do ktorého Valentín, Mikuláš a Silvester hádzali kamene.
Rýchlo sa postaví a začne bežať. Všimnem si, že má rozbité pery, celé od krvi.Rozbehnem sa za ním. Zakričím, nechs tojí, že mu nechcem ublížiť.
Som dobrá v behu, takže ho po chvíľi dobehnem. A chytím ho za kapucnu, nech stojí. Začne sa mykať, trhať, vrieskať. Zakrijem mu ústa z rukou.
„Prestaň. Nechcem ti ublížiť. Upokoj sa.“ Zostal stáť, nehýbal sa. „Nebudeš už kričať?“spýtala som sa ho. Pokrútil hlavou, že nie. Pomaly som mu odokrila ústa a chytila ho za ruku. Mykol sa. „Neboj“ povedala som po tichu. Viedla som ho k najbližšej lavičke.
Posadili sme sa.
„Kto ti to urobil?“spýtala som sa ho.
Sklonil hlavu a nič nepovedal.
„Nemusíš sa báť, kludne povedz. Ináč ja som Baja a ty?“
„Kiko“ potichu povedal. Držala som mu ruku a hladila ju.
Po chvíli sa rozhovoril: „Traja chalani stále do mňa hádžu kamene. Nič som im neurobil. A toiba kvôli môjmu stýlu. Smejú sa na mne a dnes ma traf...“ začal plakať.
Prisunula som sa k nemu bližšie. Pritisla som si jeho hlavu na moju rameno a hľadila ho po vlasoch. „Neplač. To bude dobre. Neboj ja sa o tých chalanov postarám“
„Veď ich ani nepoznáš“
„Poznám pamätáš poobede? V tedy som bola s nimi. A bolo mi ťa vážne ľúto Takže ako vravím ja sa o nich postarám.“
„A čo chceš povedať svojim kamošom? Určte je to aj teraz nejaká pasca. Niekde číhajú na blízku a odpočúvajú nás. A pri voliakej príležitosti začnú po mne hádzať kamene!“povedal a postavil sa. Chytila som ho a stiahla naspäť.
„Niesu moji kamoši, iba dnes som ich spoznala. A vôbec som netušila, že sú taký grázli. Dúfam, že mi veríš.“
„No“
„Odprevadím ťa domov, dobre?“
„Nie! Domov nejdem. Už som tam nebol týždeň a ani tam nemienim ísť.“
„Prečo?“
„Moja vec!“
„A teraz sa potuluješ po uliciach?“
„Áno, sem tam skočím k dedkovi“
„Máš to skoro také isté ako ja, lenže mna hľadajú aj fízli“
„Vážne? Veď aj mna“bol prekvapený.
„Takže nie si odtiaľto?“
„Nie, z Kahanca som“
„To nemyslíš vážne. Aj ja“ to je fasa.
A prečo ťa hľadajú? Čo si urobila?“
Rozpovedala som mu všetko od začiatku. Najprv, že prečo ma vykopli zo školy, o ridičovskom rozhodnutí ma dať do internátnej školy, môj útek a pobyt u bratranca.
Mobil mi už vo vrecku vybroval hádam päťdesiatkrát. Zrejme ma zhánal Krišo. Nechápem prečo sa o mňa bojí, veď nič sa mi nemôže stať. Ach, to je na nervy, mať niečo spoločné s Krišom.
Potom mi Kiko porozprával o svojom probléme. Tiež ho rodičia chcú dať do internátky, pretože je stále sám, smutný nechodí von, celý deň počúva hudbu vo svojej izbe. Proste sa nevie zabávať. Preto ho tam chcú dať medzi decká, aby sa osmelil, postavil sa svetu zoči-voči a našiel si priateľov. Len on nechce isť do internátky, tak preto utiekol z domu.
Z diaľky som začula volať svoje meno“Baja?!“
Čím ďalej tím sa to približovalo. Viacerí ho volali. Zrejme ma Krišo hľadá s jeho kočkami.
„Poď! Zavediem ťa k môjmu bratrancovi. Naješ sa a môžeš sa aj dobre vyspať.“navrhla som Kikovi.
„Och, no ja neviem“
„Ale veď poď “naliehala som.
Potiahla som ho z lavičky a kráčali sme oproti hlasom.
Keď ma Krišo uvidel, rozbehol sa ku mne a objal ma.
„Kde si bola? Vieš ako som sa o teba bál? A toto je kto?“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár