Láska dvoch, tá je jedinečná (1.) Neznámy v buse

Sme obyčajne-neobyčajná rodina. Volám sa Natália a je mi sedemnásť. Mám siedmych súrodencov. Rodičia si dali záležať, ale nie. Traja sú adoptovaný, sú afrického pôvodu. Ja som z nich druhá najstaršia. Starší je odomňa môj vlastný brat Marko. Potom idú adoptované Juliana a Chosé dvojičky. Ďalej vlastné Janka, Klára a Hanka. A najmladšia adoptovaná sestra Luna. Máme malý domček. Peňazí tiež nemáme veľa. Žijeme iba s otcovej výplaty.

O izbu sa delím s Julianou, Jankou, Klárou, Hankou a Lunou. Marko a Chosé majú zvlásť izbu, ale strašne maličkú iba s jednou poschodovou posteľou a skrinkou. Ja mám s dievčencami v izbe tri poschodky nič iné. Iba pár osobných vecí do školy. Ešteže som najstaršia baba aspoň nemusím po sestrách nosiť oblečenie. Iba to je moja jediná výhoda.

V škole je to so mnou normálne, skoro ako u každého školáka. Niekto ma nemá rád iný sú super kamoši. V škole sa za moju rodinu nepriznávam. Kamošky si myslia, že mám iba dvoch súrodencov. Poznajú iba Marka, ktorí je odomňa iba o rok starší a skoro všetky spolužiačky sú doňho zbláznené. Stále zo mňa vyťahujú informácie o ňom a nech sa im u neho prihovorím. Sľubujem im vždy že áno, áno,ale inak ma ani nehne. Nech si to vybavia samy. Mne tiež nikto nenahráva chalanov.

V triede som celkom obľúbená, aj keď vždy som oblečená iba v čiernom. Inú farbu na mne ešte nikto nikdy nevidel. Som mojej čiernej verná. Nikdy ju neopustím! Chodím na gympel. Do školy mám tri kilometre. Dnes je prvý školský deň. Väčšinou chodievam pešo, aby som mala drobné von.

Dnes idem autobusom, nechce sa mi ísť pešo a ešte k tomu aj tak prší. Idem s bratom, on tiež chodí na tú istú školu ako ja. Nastupuje prvý a sadá si úplne do zadu ku skupinke kamošov.
Ja sa posadím do stredu na jediné voľné miesto a otočím hlavu na bok , aby som pozorovala krajinu a domy, ktoré už naspamäť poznám. Čo iné by som predsa mohla robiť v buse?
Zacítim ako sa niekto posadil vedľa mňa. Ako keby si vedľa mňa sadol nejaký sto kilový muž. Obrátim hlavu a zistím to. Vedľa mňa sedí nejaký chlapec, ktorého som tu ešte nikdy nevidela. Vyzerá byť veľmi nahnevaný. Pozerám na neho so zamračenou tvárou. Zdvihne pohľad na mňa a keď ma uvidí, tak sa začne ospravedlňovať.
„Hm, rob si čo chceš“ odseknem mu. A odvrátim pohľad.
„Naozaj prepáč nechcel som. Mám zlú náladu“
„Všimla som si“ a ani som sa na neho nepozrela.
Na to mi už nič neodpovedal.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu