Mizerný život dievčaťa - Zabiť sa? Nezabiť?

Sedela na studenom tehlovom múre.
Tvár mala zaborenú do dlaní.
Vietor sa jej hral s jej ryšavými vlasmi a rozfukoval ich na všetky svetové strany.
Kvapky sĺz je dopadali na jej biele hodvábne šaty.
Práve utiekla zo svadby svojho otca, ktorý sa dneska ženil už ôsmi raz.
Rozmýšlala o ňom, o svojej nebohej matke a svojom nudnom, ohadzovanom živote.
Musela to zo seba dostať.
Vyzula si topánky.
Hodila ich do trávy.
Zoskočila zo špinavého múru.
A rozutekala sa.

Bežala, bežala pokiaľ len vládala.
Zastavila sa až v tmavom lese.
Nohy mala špinavé, doránané do krvi.
No, nevnímala bolesť.
Hodila sa nazem a zaspala pod stromami.
Prebudila sa až na šuchot lístia popadaného nazemi.
Otvorila oči a pred sebou zbadala mladého chlapca, ktorý sa k nej približoval s nožom v ruke.
Mrmlal si „Teraz si na Tebe pochutnám maličká“.
Dievča sa zlaklo, pozbieralo sa zo zeme a dalo sa na útek.
V hlave sa jej výrili rôzne myšlienky.
„Mám utekať?“
„Mám zostať stáť a nechať sa zabiť?“
„Mám bojovať o svoj život?“
„Veď aj tak nemá pre mna žiadny význam. Som len osocovaná, nechcená, nenávidená, priehľadná nikto nemá o mna ani trochu záujem. Načo vôbec žijem?“
„Keď sa budem chcieť zabiť, tak to urobím vlastnoručne! Nikto iný to za mna robiť nebude!“

Dievča bežalo z lesa o dušu.
Nohy sa jej prepletali.
Sem-tam sa potka a spadla na kolená.
No, vzápetí naberala sily, usilovne sa zpriahla a bojovala ďalej.
Po kilometroch sa muža strisla.
Dobehla na železničnú stanicu.
Posadila sa na lavičku a zdriemla si.
Zobudila sa na dotyk.
Niekto sa jej dotýkal jej stehna.
Vystrašenými očami pozerala starému špinavému bezdomovcovi do očí.
Potiahla si nohu k sebe.
A znovu sa nakrátko rozutekala, keď si všimla, že muž ju neprenasleduje, tak prestala utekať.
Bosá kráčala po kamennom chodníku, ktorý viedol cez cestičku pri rieke.

Neďaleko na moste zbadala prechádzať sa chlapca.
Jeho blond vlasy mu rozfukuval vietor.
Oblečený bol v čiernom.
Vyzeral byť nepokojný.
Dievča videlo ako hádže rukami a kope do mostu.
Započulo aj pár nadávak na jeho otca.
Videlo ako sa chlapec postavil na kraj mosta.
Dievča ani chvílu neváhalo a rozutekalo sa za ním.
„Nerob to!“ zakričalo.
No v tom skočil.
Bolo už neskoro.
Prúd rieky unášal jeho telo do diaľav.

Vo svojich bielych hodvábnych šatoch kráčala vystretá a hrdo.
Jedna noha za druhou.
Stúpila na drevený most bez zábradlia.
Postavila sa nakraj.
„Idem za Tebou mami“ zakričala do vetra.
Obzrela sa naposledy okolo seba.
Nabrala silu, ktorá v nej ešte zostala.
Slzy jej začali tiecť spolu s riekou podňou.
Nadýchla sa.
Odrazila.
A skočila...

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu