Narodila som sa s nimi. Nikto v rodine ich nemá. Príbuzný vedia o mne a mojich schopnostiach. Keď som bola malé dieťa , tak som sa zvykla rozprávať s mimozemšťanmi, ktorých spolu so mnou aj rodičia videli alebo s duchmi, ale tých už nevideli, iba ja.
Kamarátom mám zakázané hovoriť o mojich schopnostiach. Nechcem si ani predstaviť čo by sa
stalo, keby že niekto zo školy to vie. Všetci by sa ma zľakli. Ohovárali ma. Zavolali policajtov.
Preto v škole medzi priateľmi som obyčajné dievča, ktoré ani netuší, že svet skrýva pod sebou rôzne schopnosti.
No, keď prídem domov, všetko sa mení. Prichádzam do svojho sveta skutočnosti a robím rôzne pokusy s mojimi schopnosťami. Vtedy som neobyčajné dievča. Využívam ich hlavne vtedy, keď niečo potrebujem. Rada pomáham aj ľudom, ktorí sú na dne so svojim životom. Napríklad ich opustil blízky a nestihli sa s ním rozlúčiť. Vtedy sa zahrám na čarodejníčku a urobím seansu.
A rôzne iné prípady. Mám dobré srdce, ale na opačnej strane sa viem aj dobre zabaviť medzi priateľmi.
Inak som normálna ako ostatný. Mám vlastný štýl, obľúbenú hudbu a určite sa zaujímam aj o chalanov.
Niečo o mne.
Včera som mala sedemnásť rokov. Preferujem punkový štýl. Obľúbená hudba: Punk. Vlasy si pravidelne farbím na červeno, dlhé ich mám po lopatky. Oblečená chodím iba v červenej a v čiernej farbe inú na mne nenájdete nikdy. Oči mám modrej farby. A volám sa Emília.
„Emily, Emily! Emily!!“kričí za mnou moja najlepšia kamoška Lili.Otočím sa a zastavím. „Kričím na teba už päť minút a ty ma kľudne ignoruješ! Čo ti znovu obsadilo myseľ? Hovor! Ako bolo s Vladom?“ prikráča ku mne a objíma ma. Zacítim z nej známu vôňu broskyňovej voňavky, na ktorú nikdy nedopustí.
Vlado chodí do o rok vyššieho ročníka než ja. Mala som s ním rande. Pozval ma na zmrzlinu. Posedeli sme si a poprechádzali sa. Je to milý chalan, len trochu utiahnutý. Bolo vidieť na ňom, že ma chce. Len ja jeho nie, taký typ chalanov ako je on sa mi neľúbi. Radšej by som brala trochu bláznivejšieho a uvoľneného, s ktorým by som mala o čom kecať.
„Emily, prosím ťa dáš mi opísať matiku?“pýta sa ma Jano.
Dá sa povedať, že som najlepšia žiačka z triedy a všetci si odo mňa vždy všetko opisujú. Mám dobré srdce, tak preto to každému doprajem . Nemám zábranu niekomu niečo nedať opísať alebo požičať.
Podáva mi jeho spotenú mastnú ruku. Svojimi malými hnedými očami žiadostivo na mňa pozerá. Hodím mu zošit do ruky a s úsmevom odchádza.
„Emily. Aj my si môžeme opísať?“ pýta sa ma klub chalanov preferujúcich štýl hip-hop. Sedia vzadu pri okne a neustále vyrušujú.
Pri okne sedí Teo(dor) s najblbšími hláškami, mračivím a zabíjackím pohľadom. Trápi ho nervozita, keď sa dostane do horúcej kaše, čo je uňho zvykom. A má na starosť celú partu. Vedľa neho sedí jeho verný kamarát Leo(nardo), ktorý rád sranduje a nedá sa odradiť. Do každého rýpe a nadáva, čo povie to urobí. Nemá s ničím problém. Pred Leom sedí Milo(š), ktorý je už uvoľnenejší srandista, ale vie si uvedomiť kedy už stačilo a tak isto aj jeho spolusediaci Maro(š). Chalani sa zväčša od seba odlišujú len farbou vlasov.
Ja sedím tiež vzadu, ale pri stene a sama. Predo mnou sedí Lili so svojím priateľom Lubošom. Ako vždy aj teraz sa spolu muckajú. Nebaví ma na nich sa pozerať. Vybehnem radšej s triedy von a idem si do bufetu kúpiť niečo na desiatu.
„Emily moja, ako dlho som ťa nevidel“ oproti mne kráča Adam a doširoka sa usmieva. Zrejme som ho prekvapila svojou prítomnosťou, ale nemôžem zazlievať, pretože aj on mňa dosť prekvapil. Jeho úsmev ma rožiaril.Otvára náruč a ja mu do nej skáčem. Tuho sa objímeme.
Adam je môj ex priateľ, preferujúci rockový štýl. Má krásne polodlhé špinavoblonďavé vlasy a jeho modré očká sú najrozkošnejšie.
„Zablúdil si v našich končinách?“ podpichla som ho.
„Nieže zablúdil, ale musel som. Z Anglicka ma vyhodili dlhokrké žirafy.“povedal a rukou si prehrabal vlasy.
„To mi je ľúto a čo chystáš ďalej?“
Totiž s Adamom som sa rozišla preto, lebo išiel za prácou do Anglicka a nevyhovoval by nám vzťah na diaľku. Bolo by to pre nás zbytočné trápenie. Celý čas čo tam bol sa ani doma neukázal. Mala som ho veľmi rada. Ľúbila som ho, ale už to pominulo za tie dva roky čo nebol tu.
„Zatiaľ nič. Prepáč, ale už musím. Snáď sa ešte stretneme“ povedal a rýchlymi krokmi odkráčal preč.
Z bufetu som sa vrátila do triedy. Hneď aj zazvonilo na prvú hodinu. Slovenčina najnudnejšia hodina aká len môže byť. Rukami som si podopierala hlavu a myslela som na Adama. V tom do mňa niekto hodil pokrčený papierik. Nestihla som zaregistrovať, že kto. Nechcene som ho otvorila.
Ronald
„Ešte tu zostaňme. Tam kam pôjdeme bude to horšie. Odhalia nás. Verte mi. Cítim zlo“ Cítim, že niekto mňa a aj moju rodinu bude prenasledovať. Tu sme zatiaľ v bezpečí. Nechápem prečo sa musíme presťahovať. Bude to zlé. Budú dve. Jedna dobrá a druhá zlá. Nemienim sa do toho namočiť. Nemám na to ani náladu. Chcem žiť normálny život.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
maciatko0985
18. 5.mája 2011 20:14
supééér si viem predstaviť, koľko tých príbehov ešte napíšeš
Napíš svoj komentár