Z denníka Blondíny

Je to trápne, tak to ani čítať nemusíte! Díky


Predstavte si ráno som znovu zaspala do práce. Ten budík mi celý život nezvoní, nerozumiem prečo. Pred týždnom som si kúpila nový, urobila som všetko podľa návodu, ale nič. No, dobre teraz nechajme budík budíkom.

Takže bežím do práce v mojich obľúbených číns botách a kľučkujem pomedzi luďmi.
Okolo pouličnej lampy uvidím priviazaného šimpanza. Chudák. Zľutujem sa nad ním. Kto ho tu mohol nechať? Ten určite nemá v poriadku svedomie. Zvieratá majú byť na slobode a nie privezovať sa. Ešteže som mala pri sebe zapalovač. Som hrdá nato, že som kvôli bývalému neprestala fajčiť.

Podpálila som lano, chytila šimpanza za ruku a bežala s ním do práce. Už som mala dosť naponáhlo. Cestou do práce som mu aj vymyslela meno „Pipík“.

V kancelárii som si ho schovala pod pracovný stôl a hneď nato prišiel šéf. A znovu začal vyprávať húfu poznámok na môj neskorí príchod. Už ho ani nepočúvam. Veď koho by to bavilo každý deň. Pod stolom som sa hrala s Pipíkom, ktorý odrazu začal skákať a hlavu si búchal o stôl.

„Čo pod tým stolom robíte?“ zvrieskol na mňa šéf.
Strhla som sa. Kolená som si zdvihla a začala som do stola s nimi búchať, že to robím ja.

Zrazu som ucítila príjemný pocit. Predstavte si Pipík mi strčiljeho prst do mojej čerstvo vyholenej šušky.
V tom rannom zhone som si pod svoju mini čiernu suknu, zabudla obliecť nohavičky.
„Ach“ vzdychla som nahlas.

Pipík mi strkal prst dnu a von. Dobrý bol.
„Prosím Vás, slečna Vtipná!“
Nevnímala som šéfa zavrela som si oči a užívala si to.

„Čo má toto znamenať? Najať si šimpanza, aby Vám zlepšoval chuť do práce?!“ počula som krik pri mojom uchu.

Rýchlo som vyskočila s kresla.
„To nieje tak ako si myslíte!“ snažila som sa mu to vysvetliť. Lenže on ma nechcel vôbec počúvať. Tak som tam, len tak stála ako socha. Po jeho dlhom monológu odišiel aj s mojím Pipíkom.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu