Noc bola jasná a plná hviedz. Tento deň bol zázračný a dali sa robiť rozličné veci.
Andy vyšla von v zelenom pyžame a nasadla na svojho pštrosa. Cválali sme cez našu dedinu do lesa, v ktorom sme si urobili ohník a opiekli si krtkov, ktorých nám kamaráti z vesmíru pochytali. Po prežraní sme išli naháňať svetlušky, prišom sme začili kopu srandy. Svetlučky sa s nami hrali, svietili nám pred očami a občach našych kamarátov oslepli. Čo sa potom válali po zemi a nechceli otvoriť oči.
Neskôr sme sa s kamarátmi chytili za ruky a prechádzali sa po tichu. Keď zrazu pred nami sa objavil Boh. A povedal nám: „Hoďte sa o zem a premente na žaby.“
Pozreli sme sa na seba, ale zostali sme stáť ako prikovaný. Nechápali sme tomu. Po chvíli sa Boh vytratil a ďalej sme sa s tým nezaoberali.
Táto noc bola krásna. Vyšli sme na najvyšší vrch, s ktorého sme sa skotúlali dole. Vlastne iba ja a Andy. Mimovia nás oklamali. Predstavte si oni si jednoducho preleteli a s rehotom sa na nás pozerali. Z ich úst im tiekli slizké zelené sliny.
Urazili sme sa.
Sadli sme si pod strom a čumeli do blba.
Erik a Tomáš netušili čo nám je. Nevedeli to vylúštiť. Nepoznali naše pociti a ani veľmi nevedeli ako to v ľudskom živote chodí. Snažili sa nás rozosmiať s rôznymi grimasmi, ale nedali sme sa. Aj keď sme boli na pokraju vybuchnutia. Potom to vzdali a sadli si vedľa nás. Vzali naše ruky do rúk. A odrazu sme leteli. Vzďalovali sme sa od zeme. Stále sme boli vyššie a vyššie. Až sa mi zatočila a hlava a omdlela som.
Prebudila som sa až na ich planéte.
Okolo mna stála húfa mimov. A všetci mi vyplazovali ich zelený slizký jazyk. V tom do húfu vtrhol Erik a všetých odohnal. Neďaleko nás som zbadala Andy ako sa zabáva s ostatnými mimovmi. Erik mi neskôr vysvetlil, že to je ich pozdrav „vyplazovanie jazyka“.
S Erikom som sa previezla na jeho vzdušnom bicykli a poukazoval mi ich krajnu, v ktorej žijú. Všetko je zelené a vyzerá to ako veľký dom. Majú tu rôzne veci ako chodiace televízori, lietajúce gauče, krhli, vzdušné postele. Proste u nich určrite ani jeden deň nieje nudný. Rada by som tu zostala. Páči sa mi tu a všetci sú na seba milý. Usmievajú sa a vyplazujú jazýčky.
Zobral na miesto, kde chodí rád. Okolo bola lúčka plná zvláštnych kvetov, ktoré mali silnú vôňu. A uprostred nich vo vzduchu lavička. Bolo to dosť ďaleko od odstatných mimov. Boli sme tam celkom sami. Sadli sme si na tú lavičku a ticho sedeli.
Po pár minútach ticha sa ma opýtal: „Môžem ti ukázať ako sa u nás bozkáva?“
Trochu som váhala. No, potom som prikívla.
Zobral mi tvár do dlaní. Vyplazil jazyk a začal mi celú tvár oblizovať. Potom sa so svojim veľkým jazykom trafil aj do úst. Bol taký veľký až ma naplo a vyvracala som sa naňho.
Odtrhol sa odomna. Očuchal to a vylízal. Prišlo mi to hrozne nechutné. Musela som sa otočiť a nadýchať.
Potom chcel vedieť ako sa bozkáva na zemi. Povedala som mu, že keď si umyje ústa, tak mu to ukážem.
Pobozkala som ho jemne na jeho zelené pery.
„To je všetko?“spýtal sa prekvapene.
Vysvetlila som mu, že nie. S ním sa nedá normálne bozkávať, pretože má dlhý jazyk. Povedala som mu, že približne ako ony. „Z jazykmi sa hrať v ústach.“
Nad ránom nás so svojimi vzdušnými bicykli odniesli naspäť do nášho ľudského sveta. Bolo mi do plaču. Cestu sme si užili. Vietor sa nám hral s vlasmi a boli sme šťastné, že sme boli u našich kamarátoch. Vysadili nás na mojej streche. Na rozlúčku sme sa pobozkali na pery. A potom, keď vyštartovali sme im vyplazili jazyky a ony nám ich opätovali.
Tak toto bol megadeň s našimi kamarátmi mimoženštanmi.
Perfektný!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár