Záhadné skutočnosti (...Alex ma sleduje...) 10.Časť

Matúš obkročno stojí za mnou a dotýka sa jemne môjho bruška. Hlavu si položí na moje rameno a cítim ako sa usmieva a kýva Alexovi naproti. Alex skloní hlavu a pozerá do zeme. Chudák Alex, teraz si bude myslieť, že mám niečo s Matúšom. Už na mna ani len okom nepozrie. A to všetko len kvôli otcovi, kebyže nemusím ísť do okna, tak by Alex nič nevidel. A ešte k tomu, že moji rodičia odchádzajú s Matúšovími a my zostávame sami doma.
Pomaly sa otočím odstrčím na bok Matúša a prejdem popri ňom. A on mi s rukou plesne po zadku.
„Matúš nič nebude! Nenamýšlaj si!“
„Perverzáčka načo hneď myslíš? Už som ti povedal, že s barbínami nechcem mať nič spoločné“ povedal s úsmevom na tvári.
„Nevizerá to tak“
„Máš pravdu, pretože máš strašne peknú postavu, ale tá ružová na tebe ma odradzuje. Tú ružovú maš ako ochranu predomnou. Ale kebyže niesi v ružovom, tak by som ani sekundu neváhal“
Ty kokos. Mám, ale šťastie. Radšej už navždy budem chodiť v ružovom, aby ma náhodou niekde nepretiahol tento perverzák. A aj keď Alexa tiež budem odradzovať, pretože ani jemu sa nemá ako lúbiť ružová farba.

Kráčam dole po schodoch smerom na predný dvor. Okolo domu máme ozdobný plot. Cez ktorý sa dá vidieť priamo na ulicu. Zadívam sa na druhú stranu kde zbadám Alexa, ktorý ešte stále stojí opretí o ten istý strom. Hneď ako ma zbadá, tak skoloní hlavu. Prečo stojí oproti nášmu domu? A prečo sa na mna pozrie a hneď odvráti pohlad. Sledujem ho. Pomaly zdvíha hore hlavu. Rýchlo mu zamávam. Vidím, že sa mu na tvári objavý malý nepatrný milý úsmev.

Otvorím bránku a poberiem sa priamo k nemu. Zrejme ma sleduje. Nevidím presne kam sa pozerá, pretože stále má na očiach tie svoje slnečné okuliare. Čím som pri ňom bližšie, tím mi väčšmi bije srdce. Strašne je rozkošný, keď sa opiera o tom strom a vietor sa hrá s jeho polodlhými zelenými vlasmi. Tentoraz ho prvýkrát vidím bez klobúka. A ten jeho malý noštek je hrozne roztomilý. Hneď by som sa mu doňho zahrizla. Pri tejto myšlienke som sa usmiala a zároveň aj pozdravila ho.

Alex má sklonenú hlavu. Ani sa len na mna nepozrie či neusmeje. Položím si svoju ruku na jeho rameno. Chytí mi ju a opatrne stiahne dole.
„Prosím ťa nedotýkaj sa ma“ hovorí mi Alex.
„Na koho čakáš?“pýtam sa ho.
„Obzerám si okolie“
„Nevyzerá to tak. Či sa ti lúbi náš dom?“
„Pekný, pekný. Ako ty.“ povedal Alex, rýchlo sa zvrtol na päte a rozbehol sa preč.
Čo? Čo povedal? Kým som si to stihla spracovať v mojom pomalom mozočku, tak som ho už nikde nevidela.

Nozaj sa mu páčim? Yes! Som šťastná. Ako sa čudoval, že čo povedal. Hlupáčik. Ale zato to je strašne príjemný pocit, keď viem, že sa mu páčim. Zrejme sa zbláznim. Kráčam naspäť na dvor. Kde práve vychádza Matúš z kuchyne.
„Kde si bola? Po celom dome som ťa hladal“
„Načo? Potrebuješ niečo?“
„Však teba. Čo podnikneme?“
„Vôbec nič“jednoducho drzo odpovedám.
„A čo sa tu mám nudiť?“
„Nie, skáč na hlave a potom sa mi príď ukázať“
„Krava!“
„Debil!“

„Prepáč“ospravedľnuje sa mi neskôr Matúš.
Lahne si ku mne na postel. A navzájom si hľadíme do očí. Z rukou mi pohladí po líci. Pritiahne sa bližšie ku mne.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu