„Na koho čakáš?“
„Na Teba“
„Tak prečo stále predomnou utekáš? Ja viem, že sa ti páčim“usmejem sa naňho. „Tak v čom je problém?“pokračujem.
„V tom, že nemôžem mať s tebou nič“
„Kvôli komu? Ak si myslíš, že mám niečo s Matúšom, tak to nieje pravda“
„Raz sa to dozvieš!“
„Kedy?“
„Keď príde správny čas“
„Nehovor mi v hádankách“ opäť skloní hlavu a sústreduje sa na svoju botasku s ktorou rípe do zeme. „Ináč čo si včera robil pri našom bazéne?“ nič nevraví. „Len mi povedz, že niesi to ty ktorý ma chce zabiť!“
„Hm? Nerozumiem.“rýchlo zdvihne hlavu ku mne.
„Už ani ja! Ale nehovor mi, že nepoznáš toho muža so sekerou, lebo viem, že na sto percent áno. Neklam mi už. Neviem čo všetko je s tohto pravda alebo lož. Niečo určite. Tak láskavo mi to celé vysvetli aj kebyže je s tebou spolčený Matúš!“
„Dobre! Jedno ti poviem. Matúš s tím nič nemá a ani ja! Neviem o čom hovoríš. A áno máš pravdu, vydel som včera toho muža. To ty nepopriem, ale ver mi nič s tým nemám. Nechcem ťa zabiť a určite ani Matúš. Veľmi si milé dievča, chcem ti len dobre. Rozumieš? Veríš mi?“
„Dobre“ tentoraz ja skloním hlavu. Hambím sa zato, že som to na neho hodila.
„Nerob si starosti. Zrejme si nevedela, ale ako si si mohla myslieť, že ťa chcem zabiť. Tomu naozaj nerozumiem. Zrejme bude lepšie, keď to necháme. Ak budeš chcieť sa dnes večer poprechádzať, zavolaj mi. Tu máš moje číslo. Stačí prezvoniť a ja prídem pre Teba.“
Zoberiem mu kúsok papiera z ruky a už iba sledujem jeho kroky ako sa vzďalujú.
V izbe si sadnem na svoju posteľ.
„Konečne sama všakže?“
Áno. A ty si sa kde túlal? Vieš koľko veľa mi musíš toho vysvetliť? Poznáš sa s Alexom? Chvílu čakám na odpoveď no nič môj ochranca nehovorí. Haló? Zaspal si? Aspoň mi povedz či sa mu naozaj páčim.
„Páčiš sa mu, ale nemôžeš mať s ním nič.“
To isté mi povedal aj on, ale prečo? Zrejme ani ti mi to nepovieš. Aspoň už viem, že sa poznáte. Čo mi zrejme bude asi prd platné, keď mi o ňom nič nepovieš. Nevadí. Teraz chcem vedieť: Kto posiela muža so sekerou na mna aby ma zabil? Je to Matúš?
Ochranca spustí hlasný smiech.
Takže, nie. Tak teda kto?
„Ako som už povedal. Žiadny chlapec v tom nemá prsty. Netuším ako si mohla na to prísť. Ako som ti už hovoril, tak ty si si tú kladbu pustila sama na seba a nikto iný nemá s tým nič spoločné“
Ale ako? Kedy? Ja si to nepamätám.
„Určite si nato pamätáš. Rozmýšlaj. Porovnávaj dni. Kedy sa to začalo a vypočítať by si si to vedela. Kebyže si naozaj nepamätáš čo bolo v ten deň skús sa opýtať spolužiakov, ktorý si píšu denník.“
Ahá, takže to bolo v škole! Ale čo? Ako? Odtrhla som kostre ruku alebo čo?
Haló?
Viac mi už ochranca neodpovedal.
Spomenula som si na číslo od Alexa a ako ma pozval na prechádzu. Idem s ním von! Budem mať možnosť ako ho zbaliť a budeme samy. A môžem sa cítiť pri ňom uvoľnene, keď viem, že ani jeden chlapec v tom nemá prsty. Ani neviem ako som mohla nato prísť, žeby s tím niečo mali.
Prezvoním ho.Zatiaľ kým príde si zapnem telku v obývačke.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Inač je to dobré!!!!