„Nechceš ma?“opýtal sa ma po dlhom hľadení si navzájom do očí.
„Prepáč, ale nie. Zatiaľ, nie.“ odpovedala som mu.
A potom sme sa išli ešte prejsť po meste. Prechádzali sme okolo starého cintorína z roku 1811. Dosť zastaraného a zarasteného vidieť, že sa oňho nikto nestará. Zostal len ako pamiatka. Hroby sú zarastené vysokou trávou a obrastené machom.
„Poďme sa tam pozrieť“navrhne Matúš.
„Blázniš?“zasmejem sa.
„Nie.. vážne poď“ a ťahá ma za ruku k cintorínu.
Otvorí malú bránku, ktorá pri pohybe vŕzga. Položí mi ruku na chrbát a potlačí ma dnu.
„Prečo musíme ísť na toto strašidelné miesto?“pýtam sa ho. Aspoň, že je ešte svetlo. V tme by som sem nevkročila zaživa.
Kráčame pomedzi podmníkmi. Silno držím Matúša za bok. Som na ňom nalepená ako sardinka. A zrejme mu to vôbec nevadí. Skôr naopak si to vychutnáva. Pozerám na pomníkmi a čítam mená Glejrov, Triskov, Surov, Gáyov. Pri tomto mene sa pousmejem.
„No, kedy ti môžem pozrieť pod sukničku?“
Och. Je on vlastne normálny? Zabudla som mu to vysvetliť. A vlastne na toto ma volal do cintorína? On nemá v kus. Že rocker. To by sem možno zablúdil dáky emák, alebo neviem kto. Nevyznám sa v týchto štýloch. Na cintoríne mať rande kto, to, kde, kedy videl?
„Nikdy! Šibe ti Matúš!“
„Veď si mi sľúbila“
„Iba kofolu a ak ťa môžem poprosiť poďme odtiaľto preč. Nemám z tohto miesta dobrý pocit“
„Ako by si aj mohla, keď tu je milión nahromadených zlých duchov. Tu je lavička sadnime si.“ ťahá ma za rukáv trička k lavičke.
„Prestaň!“ ako som povedala toto slovo začal fúkať silný vietor. „ Ja som ti hovorila, nemáme tu čo hladať!“
„Máš pravdu“povedal Matúš trasúcim hlasom a tuho ma objal. „Mali by sme ísť rýchlo, rýchlo. Bojím sa“ stále hovorí so strachom a hlbokým dychom.
„Čo také rýchle rozhodnutie?“v pohode sa opýtam. Ešte stále ma tuho objíma a hlavu má na mojom pleci. „Nehraj tu na mna divadlo! Pod suknu sa mi nedostaneš“
„To by som nikdy neurobil bez tvojho súhlasu. Ale už je to tu, keď chceš otoč sa, ale neradím ti. Bež za mnou rýchlo“cítim ako mu silno bije srdce. Odtrhne sa z objatia a začne utekať preč.
Otočím sa. Päť metrov oproti mne kráča muž zo sekerou. Okolo samé hrobky, zarastený celý pozemok vysokou trávou a v nej muž celý v čiernou a s krvavou sekerou. Rýchlo sa zvrtnem a začnem bežať aj ja. Matúš je už dosť ďaleko predomnou. Začnem utekať čo najkrýchlejšie ako len viem. Preskakujem hroby a polámané konáre zo stromov, ktoré sen odfúkol vietor. Pretože hneď vedľa cintorína je malý lesík.
Obzriem sa za seba. Muž tak tiež beží za mnou, ale ja mám náskok. Som rýchlejšia. Muž je pomalší, pretože ho brzdí sekera v ruke a aj tak je už polostarý. Už som skoro pri bránke citorónu. Dobežím až k nej otvorím ju a zavriem sa sebou. Otočím sa na útek a ten muž odrazu stojí predomnou. Ako sa sem tak rýchlo dostal? Veď bežal za mnou? Nie, neverím tomu. Toto všetko je len jeden strašidelný sen. Prešmyknem sa popod neho a utekám. Stále sa otáčam v behu za seba. Zatáčam za roh jedného domu a práve v tom narazím do niečo tvrdého, nie tvrdého ale polo tvrdého. A ocitám sa na zemi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
christopher7
5. 3.marca 2011 13:27
Super príbeh, vy ale viete písať .
3
@christopher7 oo ďakujem ako myslíš že vy?? veď iba ja píšem
@luna13 to aj ja neviem kedy ho napíšem ale zato som rda že sa lúbi
@luna13 to aj ja neviem kedy ho napíšem ale zato som rda že sa lúbi
Napíš svoj komentár