„Čože sa to zase deje?“pýta sa ma Matúš. A nervózne sa obzerá po ľudoch.
„Ne...“začnem hovoriť ale Matúš mi skočí do reči.
„Len nehovor že nevieš. Prečo sme bežali? Ale nehovor mi, že zas tam bol ten chlapík. Chceš ma zabiť alebo chrániť? Nerozumiem ti. Čo si zač?! Hovor!“ kričí na mna.
„Chránim ťa. Prečo by som ťa chcela zabiť? Nemám dôvod. Ale ver či never. Ja tomu tiež tak isto nerozumiem ako ty!“
Po tomto Matúš odišiel preč. Sadla som si na stoličku a zvišok večera som na nej presedela.
Ležím doma vo svojej posteli. A čítam si knižku.
„Adriana. Adriana“
Kniha mi vyletí z rúk a pristane na druhom konci izby. Do pekla! To ma musíš takto strašiť? Zdvihnem sa z postele a prejdem si po izbe po knihu.
„Prepáč“hovorí hlas jasním zretelním tónom.
Stalo sa. Môžem sa ťa niečo opýtať? A ty mi nato odpovieš? Hovorím si v duchu. Minuta prešla a ochranca ešte stále neodpovedal. Zrejme chceš vedieť čo je to za otázku. Takže prečo ten muž naháňa aj môjho kamoša Matúša? A prečo sa ukazuje aj pred ním?
„Muž chce aby si trpela. Nechce ťa vidieť šťastnú. Zrejme si myslí, že máš niečo s Matúšom. Keďže sa sním stretávaš.“
Nič s ním nemám ! Čo to nevie vycítiť?
„Nie“
A prosím ťa obranca môj povieš mi čo som urobila, keď som odomkla tú kliadbu? Už ma to takto vôbec nebaví. Stále utekať pred imagiárnou postavou.
„Nato musíš prísť sama a potom môžeme začať ako ho zničiť alebo... ehm.“
Alebo čo? No hovor!
Sobotu sa zobúdzam na obed. Presne keď mama na mna kričí nech sa idem naobedovať. Oblečiem si na seba moju ružovkastú suknu a biele tesné tričko. Bosá zídem dole do kuchyne. Kde zacítim závan príjemnej vôňe z bravčového mäska na šťave. Hneď na prahu kuchyne sa zastavím. Pretože za kuchynskím stolom zbadám sedieť Matúša a vedľa voliakeho pána s pani. Pozerám na Matúša a volačo mi je na ňom čudné, ale nevie ma napadnúť, že čo.
„Adriana poď prisadni si k nám“ hovorí mi mama. Sadnem si a mama pokračuje: „toto je rodina Fúzikovcov aj so synom Matúškom.“
Usmejem sa a pozdravím rodinu. Nevedela som, že Matúšovi rodičia sú tiež podnikatelia. Rodičia vedú reč o voliakych podnikateľských záležitostiach. Pozriem sa na Matúša a ťahá čalamádu do seba. Až teraz si uvedomím, že má na sebe oblek s kravatou. To mi bolo na ňom zvláštne.
Po obede mi mama povie nech idem hore do izby a nech zoberiem aj Matúša. Sadneme si u mna na postele a ticho sedíme. Matúš sa obzerá po mojej ružovej izbe.
„Vidím, že ty máš veľmi rada tú ružovú farbu. Ale minule v škole sa mi veľmi páčilo, keď si bola v čiernom.“
„A ja som si doposiaľ mysela, že ty by si si oblek nikdy neobliekol. Ešte k tomu bez tvojich reťazí, vyzeráš dosť zvláštne.“
„Musel som si to navliecť netušil som, že ideme k vám.“
„Kebyže vieš, tak by si si ho neobliekol?“
„Nedávaj mi takú ťažkú otázku“
„Ináč vidím, že už máš oči v poriadku“
„Áno to bolo iba od nedostatku spánku a šúchaní si očí“
Postavím sa z postele a podídem k oknu. Pretože mi niekto doňho hodil kameň. Otvorím ho. A pod ním stojí otec.
„Moja zostaň pekne s Matúšom doma, my si ideme vyraziť“
„Dobre“odpoviem. A Matúš už za mnou stojí a drží ma okolo pásu. Pozerám ako otec nastúpi do plného auta. Naštartuje a odchádzajú. V tom na druhej strane oproti vidím ako stojí Alex podopretý o strom a pozerá sa zrejme smerom do môjho okna. Zacíti pri srdci taký zvláštny pocit. Akoby som bola zaľúbená. Možnože aj som. Určite som. Áno do Alexa!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár