Mikne ma. Vidím ako mi podáva ruku. Natiahnem svoju a položím ju na Alexovu. Mierne ich zovrieme. Prechádzame ulicami dediny. Až kým sa neocitneme nakonci dediny, kde sa začína lesík. Ak mám pravdu povedať, tak som v ňom ešte nikdy nebola. A mám z neho strach, pretože babka mi zvykla o ňom rozprávať strašidelné príhody. Neviem či boli pravdivé alebo iba vymyslené, ale zanechali vo mne obavy nebezpečia.
„Nemaj strach“prehovorí Alex až naskočím . Odkedy sme vonku ani jeden znás nepovedal žiadne slovo.
„Ako vieš, že mám strach?“
„Vidím to na tebe“
„Kam ideme ?“
„Uvidíš.“
Tak teda sa nechám viesť krokmi Alexa. Ublížiť mi snáď nemieni. Aj keby, ochranca ma ochráni. Verím mu. Vidím ako sa Alex potajomky usmieva, ale netuším čo mu je také smiešne. Hodí ešte väčší úsmev.
„Alex! Ak sa môžem spýtať načom sa smeješ?“
„Ja? Kedy? Nesmejem sa“
Vedie ma lesom čoraz hlbšie. Prekračujeme konáre na zemi. V tom si spomeniem na môj sen s mužom zo sekerou. Odohrával sa v lese boli tam kry aj konáre. A to isté je aj tu. Možno o tom on netuší a vedie ma do pasci k mužovi. Zastavím sa.
„Nejdem ďalej!“vyhlásim.
„Nemusíš sa báť. So mnou si v bezpečí.“
„Niesom! Bojím sa! Chcem ísť odtiaľto užaj preč! Vyveď ma odtiaľto! Počuješ! Nesmej sa! Zober ma preč!“
„Láska, nestresuj“ zasekne sa „ ehm prepáč. Neboj sa nič sa ti nestane“
Čo povedal? Láska? To sa mi zrejme snívalo. Už si predstavujem veci čo vôbec niesu skutočnosťou. Zachvílu sa zrejme zrútim zo všetkého, ale ináč na tie čudné veci sa cítim perfekne.
Odrazu sa pred nami zjaví veľké čisté jazero. O tomto som ani tušenie nemala, že tu niečo také je. Kebyže o tom viem, tak by som sa sem chodivala kúpať s kamošmi. Hladina jazera je mierne kludná a pekne žblnká k brehu. Pustím Alexovi ruku a pribehnem k vode. Čupnem si k nej a namočím si do nej spotené ruky. Slniečko neuveritelne hreje.
„Ako vidím páči sa ti to tu“započujem Alexa hovoriť pri mne.
„Áno, nevedela som, že je tu jazero.“
„Nikto o tom nevie a musíš mi sľúbiť, že to nikomu nepovieš. Bude to iba naše tajomstvo“
On chce mať so mnou tajomstvo? To je zrušujúce sa zapájať do voliakeho dobrodružstva. Zrejme chce mať niečo so mnou, ale prečo hovoril, že nemôže mať so mnou nič? Môžno to len tak povedal a teraz ma chce prekvapiť. Nech mi to už povie som nedočkavá.
Ale ešte skôr pred tím by som chcela vidieť jeho očká.
„Poď!“ podáva mi ruku. Chytím ho, vytiahne ma hore a vedie ďalej od jazera. Pred nami uvidím stáť na strome domček z dreva.
„Ideme hore? To si ty postavil?“
„Áno a je to môj dom.“
Vyvalím naňho oči. „Čo? Ty tu bývaš? V takom malom?“
„To mi stačí na prespanie“
„Nepoužívaš elektriku ani vodu? A kde máš rodičov? V jazere sa kúpavaš? A peniaze odkiaľ máš? Začo si kupuješ jesť?“ vyvalilo sa zo mna mnoho otázok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár