„Norbi čo sa ty včera u nás stalo?“a podoprela som sa rukou o ružovú skrynku.
„Neuveríte mi!“ sklopí zrak na svoj rihovaný červeno-ružový koberec.
„Uveríme neboj“ podídem k nemu a chytím ho za ruku. Zadíva sa mi hlboko do očí.
„Vo vašej kupelni ma napadol voliaky mužík a v ruke mal krvavú sekeru“stisne mi silno ruku. Cítim ako sa trasie a z hlboka dýcha.
„A? Utiekol si mu?“opatrne sa ho pýtam.
„Našťastie, áno“
„A čo sa stalo pri bazéne?“vyzvedám ďalej.
„Pri akom?“
„Nepamätáš?“
„Nie, neboli sme pri bazéne“
Takže Norbi si nepamätá, žeby bol s nami pri bazéne. Kto mu vymazal pamäť? Ten muž? Pochybujem! Potom by si nepamätal ani to v kúpelni. Matúš mal pravdu. Určite je do toho všetkého zapletený Alex. Musím sa s ním porozprávať, ale kde ho nájdem. Potrebujem byť sama!
Konečne podvečer odišiel Matúš s rodičmi domov. Naši boli ešte podnapitom stave, tak si išli odpočinúť do postele.
Vijdem na ulicu a pozerám sa po okolí či niekde nesliedi Alex. Určite ma musí niekde sledovať, ale prečo? Sú dve možnosti. Buď ma sleduje, aby mohol na mna poslať jeho človeka, aby ma mäsovo zavraždil. Druhá možnosť je, že nevie bezomna žiť. O čom dosť pochybujem. Tá prvá mi sedí viac. Určite! Tam kde je muž zo sekerou v blízkosti sa nachádza aj Alex. Pri cintoríne to bolo prvýkrát a teraz pri bazéne. A možno aj na ostatných miestach, ale tam som ho nezbadala. To už aby som sa bála chodiť aj do školy. Musím sa porozprávať s ochrancom, ktorí by mi to mal už konečne celé vysvetliť.
Nemôžem tomu veriť, že Alex je taký zlý. Keď ja ho tak strašne zbožnujem a ani nevyzerá na zlého. Mám to! Že mi to nedoplo skorej. Matúš! Všetko chce hodiť na Alexa, aby som si myslela, že on je ten zlý. Keď opak je pravdou. Tak isto ako Matuš a aj Alex sú vždy na tom mieste kde muž. A Matúš bol so mnou viackrát. Aj na tom večierku a Alex tam nebol. Takže teraz to je na Matúša. Verím tomu, že za tým všetkým je on. Chce ma len pre seba. Ja som z toho už celá mimo. Možno pletiem jedno cez druhé. A čo keď v tom majú prsti obaja? Veď ten muž vyšiel z môjho sna presne v tedy, keď Alex nastúpil do školy. S Matúšom sa mohli poznať už skôr. Možno sú rodina a takto ma chcú zničiť. Alebo jeden ma chráni a druhý ma chce zabiť. Aj to dáva zmysel. No nič teda. Idem za ochrancom a poviem mu moju teóriu.
Sedím vo svojej izbe a vysielam myšlienky ochrancovi, ale neozýva sa mi. Zrejme ma teraz nesleduje. Čo môže robiť? Veď ma má mať na starosť! To si s ním vybavím! Zasmejem sa nahlas. Ako si to sním môžem vybaviť? Keď som ho ešte ani nestretla a možno je výplodom mojej fantázie. Naozaj mi už zo všetkého preskakuje. Ešteže sa nerozprávam nahlas to by ma fotrovci už dávno hodili na psychiatriu.
Postavím sa a prejdem k oknu, kde sa zadíva pod strom a zbadám tam znovu ako včera stáť Alexa. Pozerá sa na zem a šúcha si botasku o hlinu. Rýchlo sa prezlečiem do čiernej sukni a čierno-zeleného trička a do svojich dlhých blond vlasov si zasuniem zelenú čelenku. Obujem si čierne botasky a zoskáčem zo schodoch na prízemie. Zabuchnem za sebou dvere na kuchyni a vyjdem pred bránu. Alex tam chvalabohu ešte stále stojí. Rýchlymi krokmi stojím už pri ňom. Nesmelo ho pozdravím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár