Otočím hlavu. Natiahnem sa za jeho zápästím a zahryznem mu doňho. Odtiahne ruku preč. Ja sa spod neho prešmyknem a utekám dole schodmi. Vyjdem von. Bežím k najbližším potravinám. Kúpim si nanuk. A idem k pomaly k Norovi. Dnes je nedeľa, snáď bude doma a nie v kostole. Zazvoním. Po chvíli cez okno vykukne Norova hlava.
„Čau, môžem ?“ opýtam sa. Prikívne. Otvorím bránu a vybehnem k Norovi do jeho ružovej izby.
„Čo ťa ku mne privádza? Bodaj si už zistila kto je ten chalan so zelenými lúčami?“
„Chalan? Je to mladý chalan v našom veku?“zvedavo sa pýtam.
„Aha, tak asi nie. No, nič teda. Tak čo ťa sem privádza?“
„Pýtaš sa ako voliaky inšpektor. Inak neprekážalo by mi ak by si mi povedal kto je ten chalan.“
„Moja nerob sa hlúpu, dobre vieš kto je to. Máš ho pred nosom.“
„Ty? Čo? Neverím ti!“
„Kto hovoril o mne?“
„Ty si povedal, že pred nosom.“
„Nechaj ma, musíš už ísť. Idem preč.“
Podídem k nemu. A chytím ho za plecia. „Norbert hovor všetko čo vieš! Kým mi všetko nepovieš budem ťa otravovať. A neodídem.“
„Vážne musím ísť mám naponáhlo. Večer ti napíšem sms-ku, že kto to je“
„Fajn“ povedala som a odišla z jeho domu.

Som naozaj zvedavá či ide preč. A ak predsa áno, tak kam. Budem ho sledovať. Norov dom sa nachádza presne oproti toho lesa kde býva Alex. Úplne na konci dediny, kde už žiadny dom nestojí. Stojím skrčená pri dome za kríkom.
Zrazu pocítim ruku na mojom pleci.
„Adriana!“
Rýchlo sa otočím. Ehm.
„Čo tu robíš?“
„To by som sa ja teba mal skôr opýtať. Ja predsa bývam neďaleko.“
„Aha“

Zavesila som sa mu okolo krku.
„Moja nemusíš to prehánať. A vlastne čo odomna očakávaš? Ja nechcem žiadny vzťah. Navždy tu nebudem. Len ako vidím, tebe sa tvoju úlohu voliako plniť nechce a je ti všetko ukradnuté.“ povie a dá si ruky v bok. Nakloní hlavu a pozerá sa hore na oblohu.
„Podviedlo ťa voliake dievča? Ja by som ti to nikdy neurobila. Však plním moju úlohu nevidíš zachvílu ťa budem mať. Chceš bozk? Alebo moja úloha je, že ti mám strhnúť tie tvoje okuliare. Pre mna to nieje problém. Len nerozumiem potom tvoje správanie, keď som sa o to minule pokúsila.“
Objala som ho okolo pásu a dala som mu sladučký božtek.
„Stačilo!“odsotil ma od seba.
Vyvalenými očami naňho pozerám.
„Nepozeraj, tak namňa akoby som ti zjedol večeru. Mala by si ísť domov.“
„Teraz? Keď ťa mám tu?“
„Dobre poď odprevadím ťa. Daj ruku.“ podala som mu ju.

Prechádzame okolo cukrárne.
„Chcem zmrzlinu“povedala som.
Nič nepovedal. Zatiahol ma za roh cukrárne. A začal ma vášnivo dlho bozkávať.
„Toto ti bude stačiť?“
„Ops, zabudla som povedať, že pozývam.“
„Keď chceš bež, ja si neprosím“
„Počkáš ma?“
Pozrel sa hore, ale neodpovedal. Bežím si ju rýchlo dnu kúpiť. Keď sa vrátilm na miesto, kde sme boli, nevidím h bzerám sa po okolí či niekde neodbehol. Odišiel mi. Prečo mi to robí? Nevidí ako ma to trápi? Veď ja ho ľúbim. A akú úlohu mám splniť? Nerozumiem. Prečo mi nikdy nikto nič nevysvetlý? Každý len v hádankách hovorím. Asponže sa dnes dozviem meno chalana so zelenými lučmi a vlastne môjho ochrancu. A ja ho poznám, len nechápem prečo neviem dojsť nato, že kto je to.

Kráčam pomaly domov. Prechádzam okolo starého cintorína. Zimomriavky mi behajú po chrbte. Nemám z toho dobrý pocit. Mierne začal pofukovať vietor. Možno sa aj schladilo. Započujem vŕzgot bránky. Rýchlo sa otočím. A tesne nadomnou uvidím stáť postavu v čiernu. Pozerám na jeho veľké nohy. Ich zápach cítiť až hore k mômu nosu. Pokračujem pohľadom vyššie, vyššie a vyššie. Sekera.
„Ááá“ začnem vrieskať. Skrčím sa nazem doklbka..

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár